Vedela som, že po výstupe na Kilimanjaro chcem určite stráviť v rámci mojích ciest viac času v horách. Ten kľud na duši, dni bez signálu a prekonanie sama seba, som si zamilovala. Nepál bol jasná voľba! Spočiatku som mala v pláne iba Everest Base Camp (EBC) trek v skupinke a k tomu iný ľahší trek sólo. Pri mojom skúmaní všetkých možných agentúr som si všimla, že v rámci EBC treku je možnosť vystúpiť buď na Island Peak alebo Lobuche East Peak, čo sú dve šesťtisícovky, ktoré sa nepovažujú za technicky až tak náročné. Pre mňa ale všetko lezenie v ľade a skalách bolo niečo nové, preto som niekoľko mesiacov váhala, či do toho ísť alebo neísť. Nakoniec som sa ale rozhodla, že do toho idem! Veď však čo, pri najhoršom sa na vrchol nedostanem a budem mať aspoň ďaľšiu skúsenosť. Po preskúmaní všetkých možných fotiek z vrcholov som si vybrala Lobuche East Peak kvôli nádhernému výhľadu na Mt. Everest.
Tento výstup bol spojený s trekom do EBC, o ktorom si môžete viac prečítať v TOMTO ČLÁNKU.
Po skoro dvojtýždňovom treku do EBC som sa odpojila v dedinke Lobuche od skupinky a zostala som iba ja s mojím nosičom. Deň sme si chillovali v dedinke, oddychovali pred výstupom a naberali nové sily. Cítila som sa dobre, aklimatizovane a pripravene na výstup. So svojím guidom, s ktorým pôjdem hore, som sa mala stretnúť až v High campe pod Lobuche East (5400 m n. m.), pár hodín pred začiatkom výstupu.
Je krásne slnečné ráno a ja si na raňajky dávam tibetský chlieb s arašidovým maslom a kávu, aby ma to nabudilo na náš trek do High campu. Balím posledné veci, jeden batoh dávam nosičovi a jeden si vyložím na chrbát. Každý nesieme 15 kg, začínam sa cítiť ako nepálski nosiči. Začíname kráčať k hore po chodníku, ktorým nikto s nami nejde a ja som rada, že konečne máme kúsok Himalájí iba pre seba. Stúpame stále vyššie a vyššie, preliezame pár skál, šplháme sa po lane a po pár hodinách sa dostávame na miesto, kde sa dozviem, že to pod nami, čo si myslím že je Base camp, je vlastne High camp, do ktorého ideme 😀 Takže teraz zlezieme dole po chodníčku, ktorým za pár hodín vyrazíme hore, no dobre.
V High campe mi ukázali môj stan, vybalila som sa, vytriedila veci, najedla sa a čakala na guida, ktorý mi mal vysvetliť lezeckú technológiu. Dorazil asi za hodinku, popriväzoval laná o skaly a vysvetľoval ako pracovať s jumarom keď pôjdeme hore a ako zlaňovať keď pôjdeme dole. Pár krát som si to vyskúšala a potom uznal, že s týmito schopnosťami môžem na vrchol.
Budík sme si nastavili na 1:00 ráno. Najedli sme sa a okolo 2:15 sme vyrazili na vrchol. Stúpali sme najprv po kamennej cestičke, ktorou sme pred pár hodinami išli dole. Potom sme sa dostali na kamenné platne, ktoré som bola veľmi rada, že niesú zamrznuté. Mesiac svietil, bola krásna jasná noc. Pred svitaním som pomaly začínala vidiet hory okolo seba. Dostali sme sa na ľadovec, kde sme si obuli mačky, navliekli si sedák a dali si krátku prestávku. Teraz začne tá technickejšia časť. Po chvíle kráčania po ľadovci sa dostávame k zľadovatelej skale. Lezenie pomocou fixného lana a jumaru (pomôcka, pomocou ktorej sa zachytíš na lano a nespadneš) sa zdá byť pomerne jednoduché, vadí mi len chodiť v mačkách na skale, hovorím si v hlave. Znovu sa dostávame na ľadovec a ja si myslím, že už vidím vrchol. Ale nie! Vrchol je až za tým! Začína vyliezať slnko a hory okolo sa dokonalo odkrývajú. To, že vidím vrchol si myslím asi 3x a vždy príde sklamanie.
Lezenie sa zdá nekonečné, môj sherpa je už dávno vpredu a ja ledva lapám po dychu. Vo výške 6 000 metrov je tlak vzduchu (a množstvo kyslíka, ktorého máte k dispozícii pri každom nádychu) rovný iba okolo 50 % tlaku na hladine mora. Meliem z posledného, ale sherpa na mňa kričí, že už je vidno skutočný vrchol! Zdá sa to byť tak blízko, ale pritom je to ešte tak ďaleko. Preskakujeme trhlinu a kričím na sherpu, ktorý je niekoľko metrov predo mnou: Nevládzem už, potrebujem pauzu! Sherpa odpovedá: Žiadna pauza teraz, oddýchneš si na vrchole! Vzdychnem si a vyberám mobil, tvárim sa, že fotím, aby som si na chvíľu oddýchla. Lezieme po ľadovci posledné metre, ktoré sa zdajú nekonečné. A konečne o 6:55 sme hore 🙂
Sme tam sami, tento deň za mnou idú iba 4 ľudia. Výhľady na vrchole zakrýva mrak, ale aj tak je to neskutočný pocit. Moja prvá šesťtisícovka! Je neuveriteľné, čo všetko moje telo dokáže! Pár minút strávených na vrchole a ideme dole, čaká nás ešte dlhý deň, lebo musíme zostúpiť až do dedinky Pheriche (4371 m n.m.), takže takmer 2000 vertikálnych metrov dole. Zostupujeme pomaly dole až na miesto, kde si dávame dole mačky a sedák a ja začnem mať hmlu pred očami. Vidím veľmi zvláštne, akoby rôzne pospájané obrazce, ktoré nedávajú zmysel. Sama to neviem popísať. Začnem trošku panikáriť a pýtam sa dvojice, ktorá už zostúpila z vrchu tiež, či sa im to niekedy stalo. Nepálsky sherpa mi ponúkne jablko a povie, aby som na dve minúty zatvorila oči. Urobím tak, oči po 2 minútach otvorím a zrazu vidím normálne. Vtedy mi odľahol kameň zo srdca lebo som vedela, že nebudem vedieť v takom stave zostúpiť. Nálada sa zlepšuje a čím sme nižšie, tým sa mi ide rýchlejšie. Po ceste dole ešte zbierame smeti a do High campu sa dostávame pred 10tou ráno. Nasleduje krátky odpočinok, jedlo, zbalím si všetky veci a pokračujeme dole. Po ceste do Pheriche začína snežiť tak, že nevidím pred seba. Ale som šťastná. Šťastná, že som všetko krásne zvládla a že som si znovu splnila svoj sen 🙂
To Travel and To Live 
Pridaj komentár