To Travel and To Live

Po prvom aklimatizačnom výstupe na Cerro el Plomo sme sa neskoro večer vrátili do Santiaga. Vyspali sme sa v hoteli, znovu si prebalili veci, nakúpili a už sme boli na ceste pod ďalšiu horu – Volcán San José (5856 m). Zaparkovali sme a dali sme miestnemu strážcovi parkoviska nejaké drobné.

Po chvíli čo sme vyrazili, sme stretli pár miestnych. Varovali nás pred búrkou, ktorá mala za dva až tri dni prísť. To sme mali byť akurát vo výške okolo 5000 m. O tejto predpovedi sme vedeli a povedali sme si, že ideme a uvidíme. Pri najhoršom sa vrátime. Rozhodne ale nechceme nič riskovať a bojovať o život niekde hore medzi skalami.

Cesta do nášho prvého kempu bola viac ako dobrodružná. Po asi polhodine šlapania do kopca po chodníčkoch pomedzi skalami, sme sa ocitli na obrovskej rozkvitnutej lúke, za ktorou sa týčil náš ciel. Lúku pretkávali potoky a rieky vzniknuté z topiaceho sa ľadovca. Keď som sa na to z diaľky pozerala, pripadalo mi to ako z rozprávky. Moja rozprávka skončila pri prvom brodení rieky. Prúd bol tak silný, že nám plávajúcimi šutrami pekne dobil nohy. No nič, ide sa ďalej. Tri preskočené potoky, dve ďalšie prebrodené rieky, jedny utopené ale našťastie vylovené expedičné boty mojej spolustanovníčky. Táto dobrodružná lúka nám zabrala minimálne hodinu.

Pokračovali sme hore po šutroch, ktoré sa nám stále kotúľali dole. Slovné spojenie “POZOR SKÁLA!” tam padalo stále častejšie. Začala som pochybovať, že sa jedná o oficiálny chodník hore. Po chvíle sme chodník, po ktorom sme mali ísť, videli asi 50 metrov od nás, za ďalšou riekou. Nemá cenu ísť znovu dole a brodiť ďalšiu rieku, a tak pokračujeme po našej kozí stezke. Po polhodinke sme sa našťastie dostali do bezpečia a napojili sa na chodník. To ale neznamenalo, že na tom chodníku aj zostaneme. Orientovať sa medzi skalami, kde boli kozie chodníčky a chodníky pre nás smrteľníkov, sa úplne nedalo. A tak sme sa štverali po skalách tak ako každý uznal za vhodné. Dlho to netrvalo a dostali sme sa nad skalnatú časť. Už nás čakalo iba mierne stúpanie a za chvíľu sme dorazili k Refugio Plantat (3200 m) na malej lúke pri vodopáde a malom jazierku. Ďalšie rozprávkové miesto.

Nasledujúci deň sme ráno pozreli predpoveď a nijak sa nelepšila. Za dva dni by mala prísť snehová búrka a všetci ktorých sme v Refugiu stretli, už išli dole. Rozhodli sme, že dáme tomu ešte deň a pôjdeme hore. Zbalili sme sa a stúpali sme znovu pomedzi skaly a vlastne sme ani nevedeli kam. Jediné čo sme vedeli bolo, že musíme hore do ďalšieho kempu. Občas sme sa zastavili a poslali preskumníka hore aby potvrdil, že sa dá tou cestou prejsť. Neskôr sme prekračovali už aj pár topiacich sa ľadovcov a dostali sa to nepekných miest s malými šmýkajúcimi sa skalkami do prudkého kopca. To sú moje “obľúbené” pasáže. Pekných pár hodín sme sa potrápili a blúdili, ale nakoniec sme do cieľa šťastlivo dorazili. Kemp v nadmorskej výške 4000 m a s nádherným výhľadom na Andy.

Keďže sa predpoveď počasia nezlepšila, ráno sme si zbalili iba potrebné veci na krátky trek vyššie kvôli aklimatizácii s tým, že sa poobede zbalíme a vrátime do Refugia. Moja spolustanovníčka Olí sa necítila dobre, a tak kým sme išli hore, ostala v stane. Nás čakal rovnaký scenár – blúdiť pomedzi skaly a ľady, len aby sme išli vyššie a vyššie. Po pár hodinách sme boli naspäť a čakal nás zostup. Olí bola trochu vyslabnutá, mala hnačku, bolo jej zle od žalúdku. Išla som za ňou, aby som ju čekovala zo zadu. Išli sme opatrne pomaličky, na ľadovci sme sa skĺzli po zadkoch dole a dokonca sme našli už aj oficiálny chodníček. Z vrchu sa vždy orientuje lepšie ako zo spodu. Poobede sme boli naspäť a bolo pekné teplo. Vykúpali sme sa v jazierku, ležali sme na tráve a opaľovali sa. A čo myslíte? Dorazila tá búrka? Nedorazila. Ale tak aspoň sme sa opálili.

Nasledujúce ráno bola Olí pekne bledá. Hovorila, že to málo, čo som jej včera navarila, tak vyvrátila. Bola slabšia ako deň predtým. Rozdelili sme si pár jej vecí medzi viacero batohov a vyrazili dole. Znovu som bola za ňou a pomaly sme postupovali dolu. Keď sme sa dostali do skalnatej časti nad lúkou, nemohli sme sa prestať smiať keď sme pozorovali z oficiálneho chodníčku, po akom teréne sme išli hore. A pritom po chodníčku to bola tak jednoduchá a bezpečná cesta. Rieky a potoky neboli po ránu tak rozvodnené, takže aj preskakovanie a brodenie nám išlo lepšie. Za lúkou sme si dali pauzu, Olí ležala na skale. Krátko po tom, čo sme znovu vyrazili, si Olí znovu sadla so zdelením, že už fakt nevládze. Videli sme na nej, že melie z posledného. Po krátkej pauze sme pomaličky pokračovali, ale po chvíle znovu sadla. Dala som jej svoje electrolyty a vodu, hroznový cukor. Rozhodli sme, že na tomto mieste ostaneme dve holky a chlapci pôjdu dole k autu, zhodia svoje batohy a vrátia sa po nás. Tvrdohlavá Olí chcela pokračovať a dalo nám zabrať ju donútiť ostať na mieste. Po hodine boli chlapci naspäť, vzali jej batoh a pomáhali jej s cestou dolu. Na parkovisku sa Olí pri jednej veľkej skale zosypala bez sily na zem. Po chvíli začala zvracať. Vedeli sme, že je zle. Začali sme hľadať najbližšiu nemocnicu. Po tom, čo sme ju našli, sme jej pomohli do auta a vyrazili sme. Po hodine sme boli v nemocnici a kým sme išli na obed, Olí za nami ako znovuzrodená po infúzii dorazila. Bohužiaľ ale pre ňu v tento deň expedícia končí. Našťastie má ale to najhoršie za sebou.

Neúspešný druhý výstup a nedokončená aklimatizácia, to nám to pekne pokračuje. Máme ale ešte dosť času na to, aby sme vymysleli náhradný plán. Ojos del Salado sa pomaly ale isto blíži 🙂