Po dvoch týždňoch aklimatizácií na Cerro el Plomo, Volcán San José a Nevado San Francisco sme sa konečne mohli presunúť pod Ojos del Salado. Hneď po poslednom výstupe sme si zbalili veci, naložili autá a vyrazili na cestu púšťou k tejto najvyššej hore Čile.
Po hodine jazdy v ťažkom teréne, tesne pred západom slnka, sme ale na púšti zapadli. Ani niekoľko desiatok minút snaženia dostať sa z tejto situácie nám nepomohlo. Rozhodli sme sa teda rozložiť stany na púšti uprostred ničoho a skoro ráno, keď by mohol byť povrch tvrdší, vyraziť ďalej.
A to sa nám aj podarilo. Síce to nebolo bez počiatočných problémov, ale okolo 9 ráno sme už boli v kempe pod Ojos del Salado v nadmorskej výške 5200 m. Rozložili sme stany a nabalili si batohy s prvou vynáškou. Keďže nasledujúce 3 dni nebudeme pri žiadnom zdroji vody, musíme si s jedlom vyniesť aj vodu. Celá výbava má cca. 35 kg, takže na dva krát všetko vynesieme do posledného kempu v 5900 m. Na prvý výnos som si toho nabalila čo najviac. Každý sme si išli svojím tempom a vyrazili podľa naších síl s tým, že v poslednom kempe všetko zložíme, chvíľu tam pobudneme v rámci aklimatizácie a vrátime sa dole.
Musím uznať, že ísť do takej nadmorskej výšky maximálne naložená, dá zabrať. Cesta bola stále s miernym prevýšením ale nad 5000 m už je to vždy pekná námaha. Každý jeden kg sa zdá stále ťažší a ťažší. Dýcha sa stále horšie a horšie. Po tých dvoch týždňoch, počas ktorých sme mali iba jeden deň voľno, máme pred sebou posledné dva najťažšie dni. Počas cesty hore som spomínala na všetko, čo máme za sebou. Nechápala som, koľko sme toho za tak krátku dobu stihli. Som vďačná svojmu telu za všetko, čo zvládlo. Z tohto spomínania ma prebudil zvuk auta. Auta naloženého ľuďmi a vybavením smerujúceho do posledného kempu. Preklínam nášho vedúceho expedície a sama sebe si nadávam popod nos. Fakt si to musíme ako jediní vynosiť sami? Jasné, sme predsa Češi! A Slovenka. Nebudeme to šidiť nejakým autom. Vedúci expedície ma dobehne a schytá odo mňa pár nepekných poznámok. Rozhodneme sa spolu zakopať vojenskú sekeru pri čaji s výhľadom na zasnežené vulkány a kopce vyrastajúce z púšte. Síce sa poriadne nadrieme, ale k.rva, to je nádhera!
Po tom, čo sme dorazili do posledného kempu k Tejos Refugio, zistili sme, že je tam 6 postelí. Nie sme ale jediní, ktorí idú hore. Nespať v stane, ale v pohodlí v posteli, by bolo super. Preto plán znel tak, že na ďalší deň budeme musiet vyraziť skoro a postele obsadiť. V rámci aklimatizácie sme ostali hore hodinku, najedli sa, vybalili všetko z batohov a uložili si do poličiek. Čakal nás zostup, spánok a skoré vstávanie.
Nasledujúce ráno sme vstali a každý za seba rozmýšľali nad tým, či si vziať pre istotu stan a karimatku, ak by náhodou postele neboli voľné. Chlapi si stany brali a uvoľnia nám holkám miesto. Do kempu ale bude mieriť aj pár ďalších skupín. Ja som sa rozhodla to risknúť. Ďalších 2 kg naviac už fakt nedám. Všetci sme mali problém sa zbaliť a rozmýšľali sme nad každou jednou vecou. Potrebujeme to alebo nie? Pokiaľ áno, kam to strčím? Už fakt nemám miesto! Niekoľko hodinové prebalovanie nás dosť zdržalo a nakoniec sme vyrazili tesne pred 11h. Rovnaká cesta, rovnaká váha na chrbáte, ale keďže sa telo deň predtým znovu aklimatizovalo, cesta hore mi išla lepšie. Alebo to možno bolo tým, že som po ceste počúvala svoje obľúbené reggaeton songy. Po 3 hodinách som bola hore a vďaka Míši, ktorá išla napred, som našla postele, ktoré pre nás holky obsadila. Hurááááá! Najesť sa, poriadne sa napiť a potom si ľahnúť, to bol jediný plán. Čakala nás náročná noc.
Nebudem klamať, v 5800 m sa nespí dobre. Človeka bolí hlava, ťažko sa dýcha, srdce silno bije. Vlastne sa to ani ako spánok nedá povedať. Po prebdených pár hodinách sme vstávali o 1:30 v noci a tesne pred 3:00 sme vyrazili. Každý sám za seba. Každý ako bude vládať a čoho bude schopný. Fúkal nepríjemný vietor a bola fakt zima. Zo začiatku sme postupovali za sebou a postupne sa tvorili stále väčšie medzery. Mala som pocit, že mi zamrznú prsty na nohách aj na rukách. Aj keď som mala rovnakú výbavu ako na Ama Dablam, táto púštna zima sa mi zdala horšia ako tá himalájska. Musím sa prehovárať každý jeden krok. Po dvoch hodinách stúpania to jedna členka nášho týmu vzdáva a otáča sa. Chvíľu pokecáme a ja rozmýšľam, či to neotočím tiež. Mám už dosť toho utrpenia. Pomaly pokračujem hore a stále rozmýšľam nad návratom do teplého spacáku. Za chvíľu je východ slnka, vydrž a bude lepšie!
A bolo 🙂 Slnko začalo vychádzať a ja som sa zastavila. Zastavila a pozerala na tú nádheru. Prečo by som si tento výstup nemohla pamätať takto? Prečo by som sa nemohla v tomto bode otočiť? Začiatok tohto roka bol pre mňa psychicky extrémne ťažký. Nechcem sa trápiť ešte fyzicky. Moje telo už je vyždímané. Zhlboka sa nadýchnem, zatvorím oči, vydýchnem, otvorím oči a kričím na ostatných: Idem dole, veľa šťastia! Ten obrovský kameň, ktorý mi spadol zo srdca, sa nedá opísať. Opojená šťastím doslova bežím dole. Cítim obrovskú úľavu a slobodu.
To Travel and To Live 
Pridaj komentár