To Travel and To Live

Po absolvovaní pár päťtisícových a šesťtisícových vrcholov v priebehu posledných rokov, či už v Nepále alebo v Čile, som sa rozhodla posunúť svoje limity vyššie. Už dlhšie som pokukovala po Lenin Peaku v Kyrgyzstáne a na leto som sa rozhodla si tento svoj ďalší sen splniť.

Na konci júla 2024 prilietame s kamošom Milanom do Uzbekistánu a premiestňujeme sa do základného tábora (BC) v Kyrgyzstáne. BC je v nadmorskej výške 3 600 m a vyzerá ako jedna malá dedinka. Stany priestranné, v nich postele s vankúšmi a perinami, nočný stôl, lampička, elektrika a ohrievač. Teplé sprchy po celý deň, normálne (turecké) záchody, sauna, obchod s jedlom a požičovňa s expedičnou výbavou, 4-chodové jedlo 3x denne. Kemp je umiestnený na rozkvitnutej lúke s nádherným výhľadom na Lenin Peak. Prvý deň sa zoznamujeme s ostatnými piatimi členmi skupinky z Poľska a Švajčiarska a s našimi tromi nepálskymi šerpami.

V BC sme 2,5 dňa a robíme si dva aklimatizačné výstupy na okolité štvortisícové vrchy. Táto časť aklimatizácie prebieha bez problémov a už sa tešíme ďalej, na 5-dňovú aklimatizáciu postupne až do Camp 3 (C3) v nadmorskej výške 6 100 m. Posledný deň v BC si v shope vyberáme jedlo, ktoré si budeme vo vyšších kempoch variť. Takže instantní polievky, bramborové kaše, müsli tyčinky, orechy. Z ČR som si k tomu brala ešte proteínové kaše a konzervy tuniaka, ktoré sú síce ťažké, ale do takej nadmorskej výšky si musí človek brať hlavne to, čo mu chutí, lebo mu vlastne tak vysoko moc nechutí. Ďalej sme si potrebovali rozdeliť výbavu, ktorú si ponesieme sami a ktorú vezmú koníky. 15 kg ja, 15 kg kôň, myslím že je to fér.

AKLIMATIZÁCIA DO VYŠŠÍCH KEMPOV

Z BC sa presúvame do Camp 1 (C1). Je to krásna, ale dlhá a vyčerpávajúca 12 km prechádzka najprv cez rozkvitnuté lúky a cibuľové polia, potom sa premení na škriabanie sa do vrchov po suti, pár traverzov, kde sa človek na 30 cm úzkom chodníku musí vyhýbať koňom s nákladom, a nakoniec prichádza ľadovec a preskakovanie riek vytvorených z roztopených ľadovcov. Po 6 hodinách sa dostávame do cieľa. C1 sa nachádza na ľadovci pod horou v nadmorskej výške 4400 m a perfektne z nášho stanu vidíme celý Lenin Peak. Z diaľky sledujeme trasu po ľadovci do vyšších kempov a vidíme lavínové oblasti a neskutočne veľa trhlín. Len pred pár týždňami tu usmrtila lavína jedného horolezca. Jedna časť zvaná „Frying pan“, ktorá je považovaná za jeden z najnebezpečnejších úsekov Lenin peaku, je v diaľke priamo pred nami. Horu pozorujeme celé hodiny. Máme obrovský rešpekt.

V C1 sme strávili 3 noci. Deň po príchode sme vystúpili na Yukhin Peak (5130 m), druhý deň nás čakal technický výstupový tréning. Pre mňa to bolo prvý krát, čo som si skúsila prechádzať po rebríku ponad trhlinu. To, čoho som sa najviac bála a pred čím mám najväčší rešpekt. Chcela som si to poriadne „nacvičiť“, a tak  chudáci celá skupinka čakala, kým som si to pár krát po rebríku prešla až som uznala, že snáď to na ďalší deň „naostro“ zvládnem. Už tento deň nám zo skupinky odpadá jeden člen týmu kvôli hnačkám a vyčerpaniu. Platím si veľké prachy za výnos 5kg mojej výbavy a balím veci na ráno.

Nasledujúci deň máme budík na 1:45 a o 3:00 vyrážame. Je lepšie vystupovať v noci, kým na ľadovec ešte toľko nesvieti slnko a je malá šanca uvoľnenia lavín. Niekoľko desiatok minút kráčame po ľadovci, až sa dostaneme pod ľadovú stenu. Viažeme sa na lano, obúvame mačky a pomaličky stúpame. Preskakujeme trhliny jednu po druhej (bolo ich fakt veľa), kráčame po rebríkoch ponad trhliny, lezieme po takmer kolmých ľadových stenách, prekračujeme zbytky lavíny, ktorú sme len deň predtým z diaľky videli.

Dostávame sa za začiatok „Frying pan“. Už je to len mierny ale dlhý úsek, ktorý je ale potreba rýchlo prejsť. Po celom vertikálnom výstupe už zbierame posledné sily. Ku konci najnebezpečnejšieho úseku nasleduje rovinka, na ktorej už fakt melieme z posledného. Tá nadmorská výška sa začína poriadne prejavovať. Potrebujeme pauzu. Šerpa hovorí, aby sme vydržali pár minút, kým sa dostaneme do väčšieho bezpečia.

Zastavujeme asi 150 metrov od C2 (5300 m), sadáme si na sneh, sme totálne vyčerpaní. Milan hovorí, že mu je na zvracanie. Po pár minútach pozbierame sily, dáme si posledné vertikály a v kempe dostávame stan. Milan ľahá vyčerpaný. Naopak moja energia prišla naspäť hneď ako sme dorazili na miesto.  Dávam mu moje posledné decilitre vody. Beriem cepín a idem po ľad. Roztápam ho, musím prevariť vodu, trvá to strašne dlho. Po roztopení je fajn do vody hodiť ešte dezinfekčnú tabletku. Prípady otrávených ľudí z kempov je veľa a my nechceme byť jedny z nich. Milan na tom nie je dobre. Napije sa zbytku čaje, nahádže do seba vitamíny a po pár minútach mu príde zle a všetko pred stanom vyvráti. Bežím za šerpom a hovorím mu, čo sa deje. Má si oddýchnuť a po 2 hodinách uvidíme, ako mu bude. Ak sa to nezlepší, musí zostúpiť s šerpami dolu. Topím ďalší a ďalší sneh, Milanovi je lepšie, niečo málo aj zjedol. Uznávame, že keď si oddýchne, mal by byť v poriadku.  

Ďalší deň vstávame o 6 ráno a o 7 máme vyrážať hore do C3 v nadmorskej výške 6 100 m, aby sme tam strávili aklimatizačnú hodinku a vrátili sa naspäť. Milan sa už cíti dobre, aj keď ho v noci bolela hlava. To je ale v takej nadmorskej výške normálka. Ja som sa vyspala veľmi dobre a ani do teraz som nadmorskú výšku okrem vyčerpania pri výstupoch nijak moc nepocítila. Asi je moje telo na tieto nadmorské výšky zvyknuté a naučilo sa už v nich lepšie fungovať. Všetci sme už pripravení ale vidíme, že jeden Poliak z našej skupinky stále nevychádza zo stanu. Po pár minútach sa ledva zo stanu vyškriabe a postaví. Pýtame sa jeho kamoša, čo sa deje. Už včera po ceste hore to ledva vyšiel, teraz nevie skoro stáť na nohách. Šerpovia rozhodnú, že musí ihneď dolu. Jeden z troch čo sú s nami, sa od nás odpojil, aby mu pomohol so zostupom. My ostatní pomaly ideme do C3. Cesta nie je technicky náročná, človek v podstate iba celý čas šlape hore do kopca po ľadovci. Po asi polhodinke sa niekto ozýva do vysielačky. Je potreba druhého šerpu na evakuáciu, musia ho ihneď zniesť dolu! Poliakov stav sa rapídne zhoršil. Je mu podaná injekcia dexametazónu. Vyzerá to na opuch mozgu. Druhý šerpa beží dolu, my ostávame s jedným. Pokračujeme do C3 a stále na neho myslíme. Postupujeme veľmi pomaly, dýchanie je stále obtiažnejšie, kráčame slimačími krokmi a po 4,5 hodinách sme tam. C3 sa nachádza na vrchu jedného z pár kopcov, ktoré po ceste hore musí človek zdolať. Je to otvorené priestranstvo, takže vietor po celú dobu extrémne silný. Strávili sme tam hodinku, odpočinuli sme si, najedli sa a smerujeme dole naspäť. Zostup je už rýchly. Celé poobedie znovu v C2 topíme sneh a snažíme sa zjesť všetky zásoby, aby sme toho toľko nemuseli ťahať znovu dolu.

Posledný deň aklimatizácie zostupujeme z C2 až do BC. Vstávame o 5:00 a vyrážame chvíľu po 6:00. V noci snežilo, takže stopu zo začiatku občas nevidno a naviazaní na seba opatrne postupujeme medzi trhlinami. Znovu prekračujeme lavínisko, preskakujeme trhliny. Na rebríkoch sa tvoria fronty, striedame sa s ľuďmi, ktorí idú hore. Po 3 hodinách sme v C1, dávame si raňajky, sušíme mokré alebo zamrznuté veci z vyšších kempov: Lezeckú výbavu, zbytky jedla, najteplejšie oblečenie a spacák a karimatku nechávam v C1 a po pár hodinách zostupujeme až do BC. Tento deň bol veľmi dlhý a fyzicky náročný. Ale ten pocit, keď človek príde do BC, má možnosť sa osprchovať, poriadne sa najesť a spať v posteli? To je na nezaplatenie. Čakajú nás konečne 3 dni oddychu a ničnerobenia. Informujeme sa, že Mateusz je v nemocnici a na šťastie v poriadku. Tak ako sa predpokladalo, mal edém mozgu. Ostať vo vysokej nadmorskej výške o deň naviac, nemuselo to dobre dopadnúť.

Zasadáme na bojovú poradu. Je nás dohromady 7, 5 smrteľníkov a 2 šerpovia. Aklimatizáciu máme úspešne za nami. Ale človek nikdy nevie, čo sa počas finálneho výstupu stane. Akonáhle sa urobí niekomu posledný výstupový deň zle, musíme všetci dolu. Je to tímová práca! Dátum výstupu zatiaľ vyzerá na 14. alebo 15.8., takže 11.8. (za 4 dni), by sa išlo smer C1. Všetko záleží na predpovedi počasia, či ostane rovnaká alebo sa zmení. Tak držte palce!