To Travel and To Live

Je to tu! Máme za sebou úspešnú aklimatizáciu, o ktorej sa môžete dočítať v TOMTO ČLÁNKU a nasleduje pár dní oddychu v základnom tábore (BC). Život v BC medzi aklimatizáciou a hlavným výstupom je o praní špinavých vecí, jedle, spaní, opaľovaní sa a neustálych diskusiách o tom, kedy nám počasie dovolí ísť na vec. Predpoveď sa za posledné dni nezmenila, takže 14.8.2024 vyzerá byť náš výstupový deň.

Pár ľudí z našej skupinky sa predposledný deň v BC už nudili, a tak vyrazili do C1 o deň skôr. My sme sa zbalili a po raňajkách vyrazili podľa plánu (aj keď o pár hodín neskôr, lebo sme si chceli užiť ešte pohodlie, ktoré BC ponúka). Nikam som sa neponáhľala a snažila si užiť ten posledný deň mimo ľadovec. Oproti aklimatizácii bolo veľmi pekné počasie, a tak som si mohla vychutnať všetky krásne výhľady, ktoré Pamír počas našej aklimatizácie skrýval. Cesta do C1 mi trvala asi 6 hodín.

Nasledoval obed, vyzdvihnutie vecí, ktoré sme si tam nechali, prebalenie všetkých vecí, večera a budíček na 1:30. Tento krát sa do C2 chystalo oveľa viac ľudí, ako bolo pred pár dňami počas aklimatizácie. Vidíme čelovky pred nami, za nami. Niektorí ľudia nás predbiehajú, iných predbiehame my. Dostávame sa pod ľadovcovú stenu, obúvame mačky, naviažeme sa a vyrážame. Na ťažších úsekoch sa tvoria fronty, ale mne to nevadí, aspoň si človek oddýchne. Ľudia za nami začínajú byť nervózni a snažia sa v ťažkom teréne všetkých predbehnúť. Zanadávame na nich, oni na nás a ide sa ďalej. Vyššie pri rebríkoch rovnaká situácia. Až keď sa dostávame k zostatkom lavíny a máme za sebou všetky trhliny, nervozita odznie a ten, kto si chce predbiehať, tak predbieha. Čo sme boli aj my. Celkovo na tele vidno, ako lepšie sa ide rovnaký úsek po aklimatizácii a pred aklimatizáciou. Dýchanie je lepšie, tempo o trošku rýchlejšie. Do C2 sme dorazili o 9 ráno a tak sme mali znovu celý deň na zber snehu, topenie vody, varenie a odpočívanie. 

Nasledujúci deň nás čakala cesta do C3. Vyrážame každý po svojom, niekto okolo 7h, ja s Milanom o hodinu neskôr. A síce nám ráno bola zima, svieti slnko a po polhodine šlapania do kopca je neznesiteľné teplo. Vyzliekame čo sa len dá a tak sa v 5500 metroch nachádzame na ľadovci v krátkom tričku. Človek by neveril, aké teplo dokáže odrazené slnko od snehu a ľadu vyprodukovať. Po ceste do C3 je na celej hore jedno z mála miest, kde človek chytí signál. A tak sa neponáhľam a píšem rodine a najbližším. Emócie sa derú na povrch a nedokážem uveriť, že už za pár hodín budeme smerovať na vrchol. V C3 som okolo 14:00. V 6100m je už situácia iná a je mi poriadna zima. Po prvý krát vyťahujem Patizon bundičku a hneď viem, že ma za pár hodín určite ochráni pred tou zimou, ktorá nás čaká. Nasleduje klasický scenár v podobe zberu a topenia snehu a spoločne s našimi šerpami sa zhodujeme, že odchod bude tesne pred polnocou. To znamená budík na 22:30. Človek sa musí vedieť neskutočne prispôsobiť hore a chodiť spať v čase, v ktorom je v normálnom živote často najviac aktívny. Ja som si už na to zvykla a nerobí mi to veľký problém. Ísť spať 19:00 a vstávať 22:30. Pre niekoho nepredstaviteľné. Ľudské telo ale dokáže zázraky, čo väčšina ani len netuší.

V noci vstávame, varíme znovu vodu, niečo málo sa najeme a zbalíme si iba potrebné veci (čo pre mňa znamená si pribaliť aj pár suvenírov pre šťastie, ktoré stále so sebou na expedície nosím). O polnoci vyrážame. Cesta z C3 na vrchol začína klesaním z kopca, aby sme potom mohli ísť do ešte väčšieho kopca. Je tma, vidíš iba svetlo z čelovky a pár ľudí pred tebou. Fúka nám silný vietor, ktorý v predpovedi vôbec nebol. Mal fúkať „príjemný vánok“. Bohužiaľ tomu bol opak a vidíme, ako to pár ľudí otočilo naspäť. My sa nevzdávame a ideme hore. Cesta striedavo po ľadovci a po skale. Sme naviazaní, ja idem posledná.

Dostaneme sa k ľadovej kolmej stene, kde sa znovu tvorí fronta. Teraz je to ale taká príjemná fronta, kedy sú všetci radi, že si na chvíľku oddýchnu. V tom čakaní mi mrznú prsty na nohách a na rukách. Kopem do snehu, hýbem s prstami čo to len ide. Vidím, že začína vychádzať slnko a tak aj nádej, že sa čoskoro oteplí. Nad kolmou ľadovou stenou sa odviažeme a každý pokračuje podľa svojho tempa. Jeden šerpa ide prvý, jeden posledný a my medzi nimi. Každý buď rýchlejšie alebo pomalšie postupuje hore. Milan je predo mnou, ja si udržiavam svoje slimačie tempo, ktoré v týchto výškach je potreba dodržiavať. Platí tu pravidlo „Pomaly ďalej zájdeš“. Vyššia nadmorská výška sa podpisuje na výkonnosti, na dýchaní. Človek si myslí, že už nemôže, ale často je ešte v ňom veľa energie. Pociťujem veľkú krízu, potrebujem si sadnúť, niečoho málo sa najesť. Cítim, že už vôbec nemám energiu a že moje telo protestuje. Rozmýšľam, že to otočím. Po pár minútach pauzy ale idem ďalej, tempo nasadím ešte pomalšie.

Po strmom kopci sa dostávam dlhú na rovnú časť. Skúsim zapnúť telefón a neverím svojím vlastným očiam. Sadnem si do snehu a so slzami v očiach píšem sestre a priateľovi. Nahrávam hlasovú správu, v ktorej iba plačem. Emócie nedokážem udržať na uzde. Vidím vrchol, ktorý je síce ešte 2-3 hodiny vzdialený, ale už viem, že do toho dám všetko. Snažím sa ukľudniť, lebo aj ten plač berie veľa energie. Ale nejde mi to. Tá čistá radosť, ktorú človek ako ja pozná iba pri tých ťažkých výstupoch, sa nedá opísať.

Pomaly postupujem ďalej a dobieham Milana, ktorý je už tiež na pokraji svojich síl. Sme už tesne pod vrcholom ale vieme, že nám to bude trvať ešte hodinu. Tempo, ktoré nasadíme, je pomalšie ako to slimačie. Tesne pod vrcholom sa stretávame s ostatnými, ktorí tiež už nemôžu a spoločne jeden za druhým dorazíme na vrchol. To nekončiace šťastie a vďačnosť, ktoré hore nastalo, som na žiadnych iných vrcholoch nemala. Moje prvá sedemtisícovka. Stojím tu a teraz a nedokážem zastaviť svoj plač od šťastia. Ďakujem svojmu telu, že to dokáže zvládať. Ďakujem svojej mysli, ktorá dokáže ostať sústredená aj v tých najťažších podmienkach. Ďalší splnený sen, 7134 metrov vysoký.