Pařba v Bombaji: Príbeh o tom, ako sme v bare zbalili neznámeho indického speváka

Príbeh, ktorý som už nastienila v príspevku s indickým itinerárom 🙂

Jedného krásneho večera sme sa po absolvovaní milión-chodovej večere v Bombaji rozhodli, že navštívime neďaleký Havana bar. Bar mal s Kubou spoločné jedine to, že tam bola kubánska vlajka a robili pár kubánskych koktejlov. Inak tam hrali komerčnú alebo indickú hudbu a hlavný bod večera bolo karaoke. Objednali sme si najprv každý jeden drink s tým, že sa tam dlho nezdržíme. Ako to tak ale býva, z jedného drinku vznikol ďaľší a ďaľší a ďaľší a ani sme sa nenazdali a už sme pařili s Indom, ktorému to karaoke fakt šlo. Celý večer sme riešili jeden problémik – nemali sme zaistený na druhý deň transfer do mesta Aurangábád. Náš nový indický kamarát Sibi prišiel so skvelým nápadom, že nás tam odvezie, bude tam s nami a potom nás odvezie naspäť. Boli sme z toho nadšení, vymenili sme si kontakty, po pařbe v Bombaji sme sa išli ešte spoločne najesť a vrátili sme sa každý svojou cestou.

Ráno som sa zobudila s otvoreným notebookom pri hlave a rozpísaným e-mailom, ktorý nedával zmysel a som rada, že som ho neodoslala. Zobudila sa aj Lenička a Robíček a dali sme bojovú poradu. Ten nápad, ktorý sa nám večer zdal ako skvelý, už tak skvelý nevypadal. Začali nám v hlave šrotovať myšlienky: Veď je to úplne neznámy Ind. Čo ak nás unesie, zabije a predá na orgány? Aj také veci sa predsa na svete dejú. A je to 8 hodinová cesta. Môže sa stať čokoľvek. Rozhodli sme sa preto, že si na recepcii zavoláme taxi. Sympatický recepčný (netušila som, že aj v Indii sú fakt pekní chlapi 😀 ) nám povedal, že taxi dorazí za 40 minút. Prešla hodina, taxi nikde. To je ale normálne tu v Ázii, nestresovali sme. Bolo okolo obeda. Do toho nám volal Sibi a ako záložný plán sme mu povedali, že jasné platí to a dohodli sa, že okolo 17h sa stretneme (mať záložný plán v Ázii je vždy dobrý nápad). Po 2 hodinách čakania na taxi sme si položili otázku: Tak čo, kedy začneme stresovať? Taxi stále nikde. Dohodli sme sa, že pôjdeme s tým, kto príde ako prvý – buď to bude taxikár alebo Sibi. Po 3,5 hodine čakania sme už začínali byť fakt naštvaní. Recepčný stále tvrdil, že už za 10 minút príde. Potom že za 5 minút príde. Tých 5 minút bolo už 30 minút a taxikár mal byť za rohom. Za ktorým bol polhodinu… Klasika 😀 Do toho zavolal Sibi, že už teda môžeme vyraziť. A teraz sme sa museli rozhodnúť -buď budeme čakať ešte bohvie koľko hodín a zaplatíme nezmyselné peniaze za odvoz alebo nasadneme do auta Indovi, ktorého sme včera stretli v bare… Rozhodli sme sa: Volíme si Sibiho!

Objednali sme si Uber na miesto, kde sme sa mali so Sibim stretnúť. Po 1,5 hodine jazdy sme boli na mieste. V zaujímavej štvrti s polorozpadnutými budovami. Váhali sme, či vystúpime z auta. Poprosili sme taxikára aby počkal, kým po nás Sibi príde. Musím uznať, že sme sa celkom báli. Už vtedy sme vedeli, že ak to prežijeme, dlho takto riskovať nebudeme. Prišiel Sibi, vystúpili sme z auta, naložili si naše veci do jeho auta. Všimli sme si na zadnom sedadle púzdro od gytary. Je v ňom naozaj gytara? Je neuveriteľné, čo si ľudský mozog dokáže v niektorých momentoch predstaviť.

S obavami nasadáme do auta. Ja dopredu (za trest), keďže som bola hlavný iniciátor rozhodnutia, že to riskneme a vydáme sa na 8 hodinovú večernú cestu autom. Nastavili sme si GPS a vyrazili sme. Po pár minútach na ceste sa nás Sibi opýtal: Ako je možné, že mi tak dôverujete? Veď by som vás tu mohol všetkých zabiť. V ten moment mi spadol kameň zo srdca a rozosmialo ma to. Veď toto by vrah nepovedal. Lenička to mala naopak, tá nás už videla mŕtvych. Sibi si to u nej posral, odmietala sa s ním baviť a bála sa o svoj život. A Robo si tak nejak spokojne sedel, mal svoju pohodu a táto otázka ho z pohody nevyviedla.

Asi po hodine jazdy sme zastavili u reštaurácií, že si dáme po celom dni konečne nejaké jedlo. Atmosféra medzi Sibim a Leničkou bola stále veľmi napätá. Sibi nám kúpil čokoládu a asi sto krát sa ospravedlnil. Stále to nepomáhalo. Pokračovali sme v jazde a po pár hodinách znovu zastavili. Došlo na ukážku, čo má v obale na gytaru. Mal tam prekvapivo gytaru. Atmosféra sa začala vylepšovať keďže sme zistili, že žiadne kalašnikovy evidentne na nás nemá. Už sme sa všetci spolu bavili, púšťali si pesničky, spievali a odpovedali na Sibiho nekončiace dotazy. Ten sa chcel celú cestu baviť a my sme iba chceli byť šťastne na mieste. Cesta nakoniec trvala skoro 10 hodín a so zastavením auta pred hotelom v Aurangábáde nám spadol kameň zo srdca. Žijeme! Nikto nás nezabil! Nakoniec ten Sibi asi nebude sériový vrah.

Na druhý deň sme všetci vstali, dali sme si spoločné raňajky a vydali sa na cestu do Ellora Caves, kde sme strávili skoro celý deň. Po návrate na hotel sa Sibi vydal do neďalekého baru, my sme šli na večeru do hotelovej reštaurácie a po večeri sme sa vydali za ním. Dali sme si spolu indické pivečko a za chvíľu vyrazili znovu na hotel. Na ďaľší deň sme skoro ráno vstali, dali si znovu spoločné raňajky a vydali sme sa na 10 hodinovú cestu naspäť. Zaujímalo ma, prečo nás vlastne odviezol tak ďaleko a teraz s nami strávil 3 dni na cestách. Povedal, že sme fakt výnimka medzi turistami a že si váži toho, že sme sa s ním v bare začali rozprávať, lebo väčšina turistov sa s Indami baviť nechce. Že rád spoznáva nových ľudí a nové národy a keď sme ho oslovili, správali sa k nemu ako k rovnocennému človeku a povedali sme mu o našom probléme, napadlo ho, že to môže byť sranda s nami absolvovať taký výlet. A z toho vyplýva, že by sme nemali súdiť ľudí podľa farby pleti, podľa národnosti alebo náboženstva. Nemali by sme si myslieť, že sme niečo viac keď cestujeme do krajín, ktoré nie sú tak dobre ekonomicky vyvinuté. Keď je človek milý a pokorný k miestnym obyvateľom, vracia sa mu to naspäť. Keď sa ale správa povýšenecky je logické, že sa to miestnym obyvateľom nebude páčiť. Rovnaká situcia ako keď by prišiel nejaký namyslený bohatý Američan sem do Česka alebo na Slovensko a myslel by si o sebe, že je kráľ. Tiež by sa nám to nepáčilo. Buďme k sebe milí a vážme si každú krajinu, do ktorej vycestujeme 🙂 Na druhú stranu, človek by asi nemal až tak riskovať a sami sme uznali, že to bol dosť nebezpečný krok. Ako by ste sa v tejto situácii zachovali vy? Riskli by ste to?

10% zľava pre teba na booking.com presne TU!