Ako sa Thajsko stalo mojím druhým domovom

Je to presne 2 roky, čo sa ma moja bývalá kolegyňka Iva spýtala, či s ňou a jej kamoškou nepoletím do Thajska. Vtedy som ešte netušila, že tú krajinu budem onedlho považovať za svoj druhý domov.

Myslela som si, že ma Thajsko nijak neohúri. Bála som sa tých davov turistov, veď do Thajska predsa každý jazdí. A teraz už viem prečo 🙂

Už hneď prvý deň nás nadchla priateľská thajská povaha a výborné jedlo. To, aké je vlastne jednoduché sa dostať z bodu A do bodu B či už autobusom, vlakom, loďou alebo lietadlom. Mali sme celkom nabitý program a všetko klaplo tak, ako malo. Až na malú pauzu na Railay beach, kde nás všetky tri zastihli zdravotné problémy (rozumej: bojovali sme o to, ktorá bude prvá hodná trónu..celý jeden deň). Zlom pre mňa prišiel v mestečku Chiang Mai, kde som si všimla, že sa dajú urobiť výlety do sloních rezervácií. Bolo mojím snom vidieť slony naživo mimo ZOO, takže som si ho ihneď sama rezervovala na druhý deň. To, čo som sa v rezervácii dozvedela bolo šokujúce, smutné, emotívne a zároveň radostné. Slony sa v ázijských krajinách kruto týrajú, aby mohli na nich ľudia jazdiť alebo aby dokázali maľovať obrázky v cirkuse. V tejto rezervácii týrané slony zachraňujú (=vykupujú) a dávajú im nový život. Slony sa už nemôžu pustiť do voľnej prírody, tak im na obrovskom pozemku poskytujú voľnosť a je vidieť, že sú tam slony šťastné. Preto prosím, keď budete vidieť možnosť jazdenia na slonoch, nepodporujte to! Oveľa krajšie je, keď môžete slony kŕmiť a prechádzať sa s nimi. Pre mňa to bol vtedy najväčší a najemotívnejší zážitok v živote. Podrobne sa tomu budem určite venovať v samostatnom článku.

V rezervácii som si všimla, že hľadajú dobrovoľníkov. Vtedy som si tak zasnívala o tom, ako tam strávim mesiac v spoločnosti tých nádherných zvierat. Po návrate do ČR a naspať do práce som bola zo všetkého tak frustrovaná, až som si povedala dosť a za pár mesiacov som letela naspäť do Thajska byť dobrovoľníkom a pomáhať v slonej rezervácii. Ten mesiac bol pre mňa niečo neskutočné. Takmer každý deň strávený s mojimi thajskými kolegami a piatimi slonmi, ktorí sú teraz mojou druhou rodinou. Zamilovala som si thajskú kultúru, to ako medzi sebou nerobia rozdiely, nezávidia si, jedia vždy spoločne a nikto nemá iba “svoje jedlo”, navzájom si pomáhajú, smejú sa za každých situácií a z ničoho sa nestresujú. Neexistujú žiadne pravidlá, všetci sú tak voľní. A taká je takmer celá Ázia (teda okrem Singapuru, tam majú striktné pravidlá na všetko). V Chiang Mai som strávila mesiac, ktorý ma veľa naučil a veľmi ťažko sa mi odtiaľ odchádzalo. Po odchode som si uvedomila, ako mi je smutno. Za kolegami, slonmi a thajským životom celkovo. A preto za polroka v decembri 2018 pri kúpe letenky do Indie, som po Indii znovu poletela do Thajska, do Chiang Mai a následne na Krabi, kde som strávila mesiac staraním sa o šteniatko, ktoré našiel na pláži v dezolátnom stave kluk, o ktorom som si na začiatku myslela, že je to namachrovaný magor z posilky. Ale nebol. A bol to znovu mesiac plný emócií, srandy, lásky, smútku a radosti. Psík je momentálne v Európe, vyrástla z neho krásna a zdravá fenka a za pár mesiacov ju zoznámime s mojou Jessinkou. Presne pre tieto momenty, ktoré som tam zažila, sa tam budem vždy vracať.

Teraz sedím na letisku v Pekingu a čakám na let do Bangkoku…