By Už keď som sedela na letisku v Prahe a čakala na odlet do Keni, cítila som, že to nebude iba 2 týždňová dovolenka ako som pôvodne plánovala. A moja rodina sa veľmi divila, že plánujem odletieť na tak krátku normálnu dovolenku. Vôbec sa to na mňa nepodobá. Keď som sestre napísala, že snáď som sa zbláznila že plánujem iba 2 týždne tak mi odpovedala, že vedela že si to budem chcieť predĺžiť. Keď mi priateľ napísal nech si to užijem a že sa postará o Jessinku, bolo rozhodnuté! Let prebookovaný na začiatok apríla 🙂
Hneď po prílete som sa stretla s Monikou, mladou slovenskou doktorkou žijúcou v Keni, vďaka ktorej som mala možnosť podporiť miestne najchudobnejšie deti v školách. O tom sa rozpíšem v ďalšom článku 🙂 Monika sa mi zmienila o tom, že za pár dní plánuje výstup na Kilimanjaro a holka, s ktorou mala ísť, si bohužiaľ zlomila nohu. Ja som ani sekundu neváhala a povedala: Tak to idem s tebou! Monika neverila, že to myslím vážne. Keďže som do Keni prišla s dvomi kuframi plnými školských potrieb a mala so sebou jedny plavky, dve tričká, legíny a sukňu, potrebovala som všetky teplé veci a turistické boty donakúpiť. A tak som 2 dni pred odjazdom začala vykupovať miestne Decathlony a iné obchody a bola som ready to go! 🙂
Prvý deň vyrážame ráno z Nairobi a čaká nás 8 hodinová cesta do mesta Moshi, ktoré je kúsok od začiatku nášho turistického horského dobrodružstva. Zastavujeme na hraniciach, kde mne bolo povedané, že sa možem vrátiť na svoje Single Entry víza a Monika so svojim mesiac preexpirovaným Special Passom tiež prešla po tom, čo povedala že je slovenská veľvyslankyňa. Pohodička. K večeru máme posledný predodchodový meeting, počas ktorého nám majú skontrolovať, či máme všetko potrebné. To sa ale nekoná lebo už keď nás vidia (hlavne Moniku s jej dohromady 100l batohmi), usúdia, že sme pripravné 😀 Z terasy hotelu máličko vidíme za oblakmi Kilimanjaro. Stále neverím, že na tú horu mierime 🙂
Druhý deň bol na pláne odjazd 9:00 a samozrejme ako je v Afrike zvykom, kvôli pár nedomysleným veciam vyrážame okolo obeda. Africa, Hakuna Matata! Veď prečo by sme to mali hneď prvý deň hrotiť. Po ceste sa zastavujeme ešte nabrať celý náš tým a posledné veci, ktoré sú na týždenný výstup potreba a spoločne s 10 – člennou posádkou začíname náš výstup po Lemosho Route okolo 16h. Trošku sa nám to posunulo 🙂 Ale keďže sme dosť rýchli, prvých 7 kilometrov po dažďovom pralese máme za hoďku a niečo za sebou a zastavujeme sa v prvom kempe Mti Mkubwa (2 650 m). Na privítanie náš čaká popcorn a káva a naša hygiena – malý lavórik s teplou vodou o priemere nie väčším ako 20 cm. Odoberáme sa do lesa umyť sa a po návrate nás už čaká večera. Ďalší deň nás čaká 17 km do ďalšieho kempu a tak ľaháme do stanu veľmi skoro.
Tretí deň sa zobúdzame do krásneho slnečného dňa, opice nám želajú dobré ráno, raňajkové kombo v podobe toastu, omelety a palacinky s arašidovým maslom nás dostávajú do formy a vyrážame cez dažďový prales, ktorí sa po pár kilometroch mení na moorland (niečo ako slovenská tundra). Dostávame sa stále vyššie a vyššie a môžeme obdivovať krásne výhľady na okolitú krajinu. Na obed sa zastavujeme v Shira I. Camp (3 610 m), kde nám dobrú chuť dávajú a na zbytky číhajú obrovské havrany. Pokračujeme ešte pár km do ďaľšieho kempu, dotýkame sa oblakov a spoza hmly začíname máličko vidieť Kili 🙂 Ten pohľad je nepopísateľný. Dostávame sa do Shira II. Camp (3 842 m), kde už na nás čakajú rozložené stany, pripravená večera a Kilimanjaro v celej svojej kráse pred nami. Celý večer a noc prší a fúka silný vietor, mám na sebe skoro všetky svoje vrstvy oblečenia a rozmýšľam nad tým, aké budú ďaľšie noci 😀
Ďaľšie štvrté ráno sme sa zobudili do hmly, ktorú po pár minútach vystriedalo slnko, ktoré sa vynorilo spoza zasneženého Kilimanjara. Vyrážame naproti tomuto krásnemu pohľadu a po chvíli sa mení Moorland na Mountain desert. Už vidíme iba kamene, minikríky a zem. Hmla a dážď sa strieda so slnkom a zažívame pravé nepredvídateľné vysokohorské počasie. Po ceste predbiehame ruského deduška, ktorí sa tiež rozhodol vyšplhať sa na najvyššiu horu Afriky. Na obed dorazíme do Lava Tower Camp (4 600 m) a chvíľu pobudneme aby sme sa aklimatizovali a zvykli si na vyššiu nadmorskú výšku. Sme veľmi unavené ale máme pred sebou ešte pár km do ďaľšieho kempu. Únava je jeden z dôsledkov vyšších nadmorských výšiek a našťastie nič iné okrem toho nepociťujeme a dýcha sa nám normálne 🙂 Zchádzame dolu z Lava Tower, míňame obrovské kaktusy a malé riečky topiaceho sa snehu, spievame si slovenské pesničky, obdivujeme prírodu. Cítime sa ako v raji 🙂 Začínajú padať krúpy, znovu navliekame pršiplášte a popri kaktusoch zostupujeme dolu do Baranco Camp (3 900 m). Po pár minútach v kempe za nami príde Nuru, jeden z našich sprievodcov a povie, že sa nám vedie skvele a mohli by sme na vrchol vyraziť o deň skôr, tzn. už na ďaľší deň pred polnocou. Nasleduje takmer hodinový rozhovor o tom, čo všetko by nás v tom prípade zajtra čakalo. Dohoda znie: Pokiaľ sa ráno zobudíme fresh a nebudeme pociťovať žiadne príznaky horskej výškovej choroby, dáme to! S veľkým rešpektom si zaliezam do stanu rozmýšľajúc nad všetkým, čo som sa práve dozvedela. Zajtrajší deň bude ťažký. Pri nočnom poslednom výstupe nás môže neskutočne bolieť hlava, môžeme zvracať, zle dýchať, zaspávať po ceste. Odteraz Nuru velí a musíme ho poslúchať. Keď bude zle, musíme dolu. Ale my to zvládneme! So striedavými myšlienkami pomaly zaspávam do studenej mrazivej noci.
Piaty deň ráno ma budí Monikin hlas: Janí, už si hore? Neuveríš, čo sa mi stalo… V noci som chcela cikať do peebottle, netrafila som sa a pocikala som si svoje posledné termo oblečenie… Väčší záchvat smiechu som snáď na tomto výlete nemala. Monika používala peebottle lebo sa jej nechcelo vo veľkej zime vykonávať potrebu vonku 😀 Proste dnes ten Summit musíme dať! Klasicky vyrážame z kempu ako poslední a pred nami je 300 m vysoká Barranco Wall, ktorú horolezeckými kúskami zdolávame po jednej hodine. Ten pohľad, ktorý sa nám naskytne navrchu je neuveriteľný. Nad nami krásne vidno vrch Kilimanjara a pod nami oblaky s okolitou prírodou. Nasávame atmosféru, zbesilo fotíme a pózujeme, zhadzujeme zvršky, fotíme sa hore bez. Chlapci sa s nami nikdy nenudili 😀 Po skoro polhodine už na nás tlačia, aby sme teda pokračovali, lebo nás čaká dlhý deň. Míňame obrovské kaktusy, drobné kríky, zdolávame ďaľšie kopce a zostupujeme dole. Zaujala ma červená rastlina, ktorá lemuje skalnú stenu. Pýtam sa: Nuru, what is that red thing on the stone? Nuru odpovedá: It’s a nature …. Dnes sa všetci rozhodli ma rozosmievať 😀 Na túto odpoveď nikdy nezabudnem. Na obed sa zastavujeme v Karanga Camp, kde sme mali pôvodne nocovať. Po obede ale pokračujeme ďalej do posledného campu pre nočné výstupy na Uhuru Peak. Zdolávame ďaľšie skalné steny, začínajú nám padať krúpy. Posledné kilometre zdolávame v pršiplášťoch a okolo 16h sa dostávame do Barafu Campu. Krúpy sa menia na sneh, nevidíme skoro ani na krok, zaliezame na chvíľku do stanov sa prezliecť. Po pár minútach vylezie slnko a spoza hmly sa vynára vrchol Kilimanjara. Už sme tak blízko 🙂 Dnešný deň ešte ani z ďaleka nekončí. Po večeri máme krátky breefing ohľadom nočného výstupu, pomodlíme sa a ideme na 4 hodiny spať. Budík nastavený na 23:00, zababuším sa do spacáku a teraz zaspávam so skvelým pocitom. S adrenalínom v krvi. Za pár hodín nás to konečne čaká!
Budík zvoní, budím sa do tmy a zimy a začínam na seba obliekať každú jednu vrstvu oblečenia, ktoré mám. Keďže som v Nairobi nenašla klasické lyžiarske bundy, mám na sebe slabú nepremokavú softshellku a pod ňou pár mikín. Stále nedokážem uveriť tomu môjmu last minute rozhodnutiu a začínam sa báť, že tam hore umrznem 😀 Dávame si pár sušienok a kafe a 20 min. po polnoci vyrážame. Samozrejme znovu ako poslední z celého kempu. Heslo kráčania na Kili je Pole Pole, v preklade pomaly pomaly. Kráčame slimačím tempom, aby sme sa zbytočne nevysilili a zvládali túto nadmorskú výšku. Na šťastie žiadne príznaky horskej nemoci nemáme, dobre sa nám dýcha, ide sa nám skvele. Naši tour guidi nám berú i batohy, aby sme sa naplno sústredili na výšľap a nemíňali energiu na nosenie batohov. Sú to naše zlatíčka 🙂 Po asi polhodine príde na mňa neznesiteľná bolesť v dolnej časti chrbta. Tá zima a týždenné túry sa asi na mne trochu podpisujú. Sledujem Monikine nohy a pomaly kráčame navrch. Bolesti neprestávajú a mne znie v hlave: To dáš, to zvládneš, to dááááš! Si silná žena! To dáš! Aj v tomto slimačom tempe predbiehame veľkú skupinku ruských turistov a ďaľšie menšie skupinky. Občas zastavíme na max. 3 minúty napiť sa a vycikať. Keby sme ostali pauzovať dlhšie, asi by sme umrzli. Sústredím sa na priame držanie tela v jednej polohe, pre pitie sa nemôžem zohnúť a tak drepujem. Aspoň budem mať dobrú prdel, snažím sa sama sebe v hlave odľahčiť situáciu. Medzi sebou si kontrolujeme či sme v pohode a pokračujeme ďalej. Zdá sa mi to nekonečné. V hlave mi znie pesnička We are the champions, ktorá sa strieda s hlasmi To dáš, to dáš! Po 6 hodinách sa blížime k medzicieľu, Stella Pointu (5 756 m). Už sme na vrchu ale k Uhuru Peaku nás ešte delí cca. 40 minút chôdze. Už sme tak blízko 🙂 Začína vychádzať slnko, vychutnávam tento magický moment, do očí sa mi tlačia slzy. Totálne vyčerpanej sa mi začína točiť hllava a tak zisťujem, že plakať nemôžem. Jediné, na čo sa musím sústrediť, je kráčať ďalej. Hlavne žiadne emócie! Zatlačuje sa mi to veľmi ťažko. Pomaličky kráčame po zasneženom vrchole, míňame obrovské ľadovce, začína už byť vidno a vynarajú sa pred nami neskutočné výhľady. Fakt sme to zvládli? Vážne tu teraz stojím? Neverím vlastným očiam, keď vidím Uhuru Peak. Bežíme k nemu, teraz už žiadne Pole Pole pre nás neplatí. Sme tu!!! Dali sme to!!! Sme na najvyššej hore Afriky!!! Ten pocit sa nedá opísať.
Po pár minútach strávených na Uhuru Peaku pomaly začíname zostupovať dolu. Vidíme už všetky tie nádhery okolo, kocháme sa výhľadmi. Dolu už ideme trochu rýchlejšie, aj keď mne sa to moc kvôli bolestiam nedarí. Cestou dole ma chrbát začína bolieť stále viac a viac. Zastavujeme a ja to nevydržím, povalím sa na zem a začnem plakať. Plakať od neznesiteľnej bolesti a zároveň od šťastia, že sme to dali. Emócie sa vo mne striedajú ako nikdy v živote. K tomu samozrejme pomohlo PMS 😀 Monika mi oznámi, že som si musela posunúť platničku. Snažíme sa to natiahnuť, trochu to pomáha. Podáva mi ruku, dvíha ma zo zeme. Je to správny parťák. Parťák do pohody aj nepohody. Pokračujeme ďalej a v diaľke vidíme, ako nám ide oproti náš kuchársky tým s gratuláciami a džúsikom na posilnenie. Ja znovu neudržím slzy a som dojatá. Môžeme mať taký skvelý tým? Fakt teraz kráčame z vrcholu Kili? Neverím neverím neverím. Milujem svoj život!
Poďme všetci žiť podľa seba, poďme si plniť sny, poďme žiť naplno! Som úplne najšťastnejšia, že moja nespútaná povaha ma doviedla až sem. Na strechu Afriky 🙂
To Travel and To Live 