Annapurna Base Camp Trek, Nepál – Na vlastnú päsť

Prvý krát v Nepále, prvý krát vo veľkých horách, akými sú Himaláje. Moja rodina, priateľ a známi mi hovorili, že som blázon. Odhovárali ma od toho. Báli sa o mňa. Ale ja keď si niečo vezmem do hlavy, tak ma neprehovorí nikto. Tvrdohlavý baran, to som celá JA. A tak som sa rozhodla, že Annapurna Base Camp trek zvládnem sama, bez pomoci nejakej agentúry, guidov a nosičov. Veď je to len “trek”, žiadny výstup na Everest.

Samozrejme tomuto treku predchádzali niekoľko mesačné prípravy, googlenie, zisťovanie informácií a tréning. Tento trek som si dala ako aklimatizačnú “prechádzku” pred mojím hlavným dôvodom, prečo som do Nepálu letela – vyšplhať sa na Lobuche East Peak, 6119 m.

Deň -1 a 0 – Prílet do Kathmandú vo večerných hodinách + 1 deň na vybavovačky

Keď priletíte do Káthmandú ako sólo holka cestovateľka, vlastne ako akýkoľvek cestovateľ, nezbavíte sa taxikárov, ktorí vás veľmi radi odvezú na váš hotel. Každý má rovnakú cenu, takže je vlastne jedno, akého si vyberiete. Mne sa už s nimi nechcelo dohadovať, tak som k jednému nasadla a samozrejme vlastnil nejakú miestu trekingovú agentúru. Nemala som ešte vybavené nič, okrem letenky z Káthmandú do Pokhary na ďalší deň. Vedela som iba, že sa musím z Pokhary dostať do dediny Ghandruk. Ešte pred odjazdom do Nepálu som si vygooglila, že je možnosť si prenajať jeep alebo nasadnúť na nejaký autobus z Pokhary. Keďže som sa chcela hneď dostať do Ghandruk-u, na druhý deň som si rezervovala u neho jeep, lebo som nemala čas hľadať po Pokhare autobusy.

Tak a teraz povolenia. To je jedna veľká kapitola, bez ktorej sa do okolia Annapurny nedostanete. Vlastne nikam do Himalájí sa bez povolenia nedostanete. Je potreba sa dostaviť do Nepal Tourism Board v Káthmandú, ulica Pradarshani Marg. So sebou pas, 3 pasové fotografie, doklad o cestovnom poistení, plán a dátumy cesty, ktoré im tam musíte napísať a hotovosť – nepálske rupie. Vybavujú sa 2 karty – TIMS Card (Trekkers’ Information Management Systems Card) – niečo ako váš vysokohorský občiansky preukaz a Povolenie na trek do danej oblasti. Dohromady za 5000 NPR. Vystavia vám to tam na počkanie, takže potom máte ešte celé poobedie na prechádzku po Káthmandú alebo nakúpenie ostávajúceho vybavenia na hory. Ja som zvolila nakupovanie v štvrti Thamel – turistická štvrť s fejkovými aj nefejkovými The North Face bundami a iným vybavením na hory. Obchody sú na každom kroku, takže si stačí vybrať 🙂

Deň 1 – Let z Káthmandú do Pokhary, jeep do dedinky Ghandruk

Toto je najrýchlejšia cesta, akú si môžete zvoliť na presun z hlavného mesta až do oblasti Annapurny. Tip na letenky: Bookujte priamo cez Yeti Airlines alebo Buddha Air.

Let z Káthmandú do Pokhary trvá cca. 25 minút. Čo je v porovnaní s 7 – 10 hodinovou jazdou autobusom dosť rozdiel. Po prílete na letisko na mňa čakal vodič, ktorý ma z Pokhary odviezol do dedinky Siwai normálnym autom. To trvalo takmer 2 hodiny, zdržali sme sa na prvom “Check pointe”, kde som musela ukazovať povolenia. V Siwai som preskočila do jeepu a pravá himalájska jazda sa mohla začať.

Kamenno – prašná cesta plná dier, občas brodenie sa cez potok, napravo niekoľko desiatok metrový zráz. Vlastne sa to ani nedá popísať, ale hovorila som si, že to už nechcem nikdy zažiť. Cesta taká úzka, že som neverila ako sa tam vojde jedno auto a po pár minútach ide oproti vysokohorský autobus. Tak to som si myslela, že je náš koniec a letíme dolu. Nebol. Po celú jazdu nechápem, ako vôbec takáto cesta môže existovať a potichu odrátavam minúty, ktoré nám ostávajú. Stretávame sa s ďaľšími autobusmi, jeepmi a dokonca kamiónmi. Ja sa snažím so zatvorenými očami zhlboka dýchať. Po cca. 45 minútach tejto zážitkovej jazdy sme na mieste. Konečne!

Na túto noc som si vybrala Panorama View Point Lodge & Restaurant. Samozrejme to bolo najvyššie na kopci, takže po pár minútach chôdze som oľutovala, ako “dobre” som sa zbalila. Ten batoh mi pripadal, že má milión kilo. Tip pre ďaľších sólo cestovateľov – zbaľte sa zľahka a všetko, čo si zbalíte, si veľmi dobre rozmyslite 😀

Panorama View Point Lodge & Restaurant som si vybrala kvôli nádhernému výhľadu na Annapurna masív. Privítali ma úplne najmilší miestni, ktorí ma zaviedli do izby, ktorá mala dvere hneď na terasu. Súčasťou izby bola aj teplá sprcha a WC, dokonca aj elektrika – áno, v našich končinách je to samozrejme štandard, tu je to luxus. Poobedie som strávila prechádzkou po dedinke, čítaním knihy keď bola búrka a vychutnávaním si skvelého jedla. Večer ma miestni pozvali na ich “párty”. Tancovať v búrke na nepálsku hudbu, učiť sa ich národné tance – lepšie zakončenie prvého dňa som si nemohla ani predstaviť.

Deň 2 – Ghandruk – Komrong – Kimrong – Chomrong

Ráno som si dala budíček na 5:00 a tušila som, že to bude nádherný deň. Otvorila som dvere od izby a predo mnou sa objavil obrázok toho, na čo som sa pozerala iba cez Google. V momente mi začali tiecť slzy od šťastia. Naozaj som tu? Naozaj toto vidím na vlastné oči? Napravo Mt. Machhapuchhare alebo “Fishtail mountain”, posvätná hora, na ktorú je zakázané liezť. Naľavo Annapurna South, obrovský masív, z ktorého mám zimomriavky po tele. Pozerám sa na to s otvorenými ústami, zažívam obrovskú radosť a šťastie, ktoré by som priala každému. Už sa nemôžem dočkať, ako budem každý deň k týmto horám bližšie a bližšie.

Keďže sú poobede väčšinou búrky, malo by sa začať vždy skoro ráno. Preto už okolo 7:30 vyrážam na cestu. Po rozhovore s miestnymi vyrážam smer Komrong – Kimrong – Chomrong. Moja pôvodne vybratá cesta (na Google maps už teraz viem, že prd vymyslím 😀 ) totiž podľa nich nieje zaujímavá a vedie iba po poľnej ceste plnej jeepov a autobusov. Kráčam cez nádherný Ghandruk, deti sa mi zdravia a po celej ceste mám stále nádherný výhľad. Na konci dediny sa ku mne pripojí miestny psík.

Môj ťažký batoh začína byť po pár km fakt ťažký. Preklínam každú jednu vec, ktorú som si do neho nabalila. Hlavne ten teplý spacák do -26 stupňov. Po ceste rozmýšľam, čoho všetkého by som sa mohla zbaviť. Dávam si pauzičku a okolo mňa si to štrádujú traja Indovia s malými batohami podobnými, ako mám ja keď idem v Prahe do fitka. Pýtam sa ich, či idú tiež ABC (Annapurna Base Camp) trek. Oni že áno. Bola som zmätená, či som to prehnala ja, alebo oni 😀 Po celý deň potom zdieľame cestu.

Míňame ryžové polia, prekračujeme rieku, dávame preč z nôh pijavice a po chvíli si všimneme, že cez tú rieku bol vlastne malý mostík. No nič, vždy som túžila po tom, aby som si na nohách našla pijavice… Po ceste stretávame koníky, jaky a oslíky. Tento deň máme za sebou 16 km a prichádzame až okolo 16:00, čo bol jeden z najdlhších dní. Celkom vyšlo počasie a nepršalo, tak sme to hecli 🙂

Ubytovali sme sa v Excellent View Top Lodge and Restaurant, ktorý som si znovu vyhliadla dopredu a dobre som urobila. Síce bola hmla a po chvíli začala pekná búrka, ale dostala som izbu s balkónom a vedela som, že za tými oblakmi sa znovu skrýva Annapurna masív, ktorý je ale o pár km bližšie. Večer som sa snažila vymyslieť, čo všetko si v tomto hoteli nechám, aby som si odľahčila batoh, pretože cestou naspäť by som si to mohla vyzdvihnúť. A rozhodla som sa nechať si tam aj spacák. Podľa miestnych by malo byť dostatok perín vo všetkých dedinách, lebo stále ešte nieje naspäť toľko turistov, koľko ich bolo pred 2-3 rokmi. Takto si dám na stranu pár kg vecí a spokojne idem spať.

Deň 3 – Chomrong – Bamboo – Dovan

Budíček mi zvoní znovu 5:00, pomaly vstávam a otváram dvere na balkón. Nasleduje scenár z predchádzajúceho dňa – slzy dojatia a šťastia a Annapurna masív priamo predo mnou a oveľa bližšie. Nedokážem uveriť vlastným očiam a tomu, že za pár dní budem stáť z druhej strany, hneď pod ním.

Rýchlo balím, idem na raňajky, pijem kávu, nechávam malý batoh s oblečením a spacák na recepcii a vyrážam. Pripája sa ku mne skupina naľahko vybavených Indov a hneď pod hotelom na nás čaká ďaľší checkpoint – kontrola povolenia vstupu do národného parku.

Nasleduje nespočetne veľa schodov dolu a ja sa už teším, ako ich budem šlapať cestou naspäť. Ideme cez prvý lanový most, okolo nás všade ryžové polia. Dávame prednosť jakom a oslíkom a pokračujeme raz dole schodmi a raz hore. Indovia sa zastavujú v dedinke Bamboo na svačinu a ja pokračujem ďalej s malou zastávkou v lesíku, kde som našla signál a mohla som rodine a priateľovi napísať, že som ok. Predpoveď počasia neveští nič dobré, tak sa dlho nezdržujem.

Zastavujem v Dovane, začína pršať. Rozhodla som sa, že prespím tu a ďalej nepôjdem. A dobre som urobila. Nastala taká búrka a krupobitie, aké som nikdy nezažila. Je 11:30 a ja mám celé poobedie pred sebou. Tentokrát som sa rozhodla si za Wi-Fi nepriplatiť (so stúpajúcou nadmorskou výškou stúpa cena), ale priplatila som si teplú sprchu. Dávam si obed, čítam knihu, konverzujem s ostatnými turistami a hodiny plynú rýchlo. Tesne pred západom slnka sa vyčasilo, prešla som sa po okolí, dala si večeru a zaľahla do spacáku.

Večery trávené v spacáku pod masívom Annapurien sú emotívne. Nikdy som niečo také nezažila. Fyzická vyčerpanosť a nadmorská výška tomu pomáhajú. Každý večer sa rozprávam s talizmanmi (áno, som blázon?), čítam si romantický dopis, ktorý mi napísal priateľ do lietadla (nerobí to často, vlastne nikdy, preto je to také dojímavé), plačem od neskutočného šťastia, že tu môžem byť a potom od smútku, že tu nieje priateľ so mnou. Emócie sa striedajú ako na bežiacom páse ale samozrejme prevláda neskutočná radosť zo splneného sna.

Deň 4 – Dovan – Himalaya – Deurali

Štvrté ráno začína rovnako skorým budíkom. Začínam byť bližšie veľkým horám a vidím prvé vyššie vrcholy. Dnes mám posledný deň pred príchodom k Annapurne, tak idem vkľude, pomaly, vychádzam i o trošku neskôr.

Ráno je krásne a slnečne a cesta do Deurali už nieje cez lesy, ale popri kamenných vrcholoch a rieke. Na každom kroku vodopády, kráčajúc v doline obklopená obrovskými vrchmi. Túto cestu si užívam ako najviac môžem, zastavujem a pozerám sa na tú krásu okolo. Do Deurali sa dostávam okolo 13h a znovu akurát chvíľku pred búrkou. Na obed si dám nepálsku pizzu s kari a dozvedám sa, že Wi-Fi nefunguje a vyššie v horách ani fungovať nebude. Mne to vôbec nevadí ale myslím na to, ako sa o mňa bude rodina báť, keďže som im tento výpadok neoznámila. Hovorím si, že veď snáď ich to napadne, že v Himalájach na pár dní signál a Wi-Fi nebude, mávnem nad tým rukou a idem do izby čítať knihu.

K večeru sa znovu vyčasí, idem preto na prechádzku po okolí, pozorujem vodopády, fotím, dávam si večeru a idem skoro spať. Nasledujúci deň bude dlhý – pokiaľ sa mi pôjde dobre, dostanem sa až pod Annapurnu. V týchto nadmorských výškach si ale človek musí dávať pozor a počúvať svoje telo. Mne sa zatiaľ darí s nadmorskou výškou vyrovnávať dobre 🙂

Deň 5 – Deurali – Machhapuchhare Base Camp – Annapurna Base Camp

Deň, kedy sa dostanem pod Annapurnu I., najnebezpečnejšiu horu sveta, je tu 🙂 Z Deurali vyrážam okolo 7h ráno a po hodine už vidím prvé zasnežené hory. Cesta vedie popri rieke a nestačím sa vynadívať na tú krásu. Rieka, ktorá zteká priamo z ľadovcov Annapurien, čistá ako kryštáľ. Počasie je zatiaľ nádherné a na to, že sa nachádzam v 3.300 m, stačí mi iba ľahká bundička. Po 3 hodinách sa dostávam do Machhapuchhare Base Campu v nadmorskej výške 3.700 m. Niektorí turisti tu ešte strávia jednu noc na aklimatizáciu, mne sa ale ide dobre a tak pokračujem ďalej.

Cesta z Machhapuchhare Base Campu do Annapurna Base Campu ide stále popri rieke, do mierneho kopca. Nenachádzajú sa tu už žiadne stromy, ani kríky. Je zaujímavé pozorovať, ako sa s pribúdajúcou nadmorskou výškou mení vegetácia 🙂 Dokonca moja cesta vedie v niektorých častiach i po snehu. Obliekam si nepremokavú bundu, lebo sa na mňa ženú nepekné mraky a modlím sa, aby ma nezastihla búrka. Cez tieto 2 posledné hodiny svietilo slnko, pršalo i snežilo. Pripomína mi to počasím posledné dni výstupu na Kilimanjaro.

V diaľke vidím budovy a srdce mi skáče. Som tu, som tu, som tu! Blížim sa k tabuli Annapurna Base Camp a robím si povinnú fotku. Hory zavalené v oblakoch, mierne sneží a ja sa idem pýtať, kde majú voľnú izbu. Hodím si veci na posteľ a hneď idem na vyhliadkové miesto. Nedokážem tomu uveriť! Nič nevidím ale viem, že je priamo predo mnou. Sadám si na skalu a pozerám sa do tej hmly. Počujem pukať ľadovce, padať lavíny a cítim rešpekt. Iba pred pár hodinami stáli na vrchu tejto hory jedny z mojich obľúbených horolezcov a ja tu teraz sedím a predstavujem si, ako náročné musí byť tam vyliezť. Aký je život nevyspytateľný a môže skončiť jedným urthnutím lavíny. Vážim si každého jedného dňa, ktorý sa zobudím. Každej sekundy na tejto mojej individuálnej púti.

So šťastnou dušou sa vraciam do chatičky a konečne si dám obed. Unavená sa vrátim do izby a zachumlám sa do spacáku. Je tu už poriadna zima. Budí ma nepálsky krik a výskanie. Nevenujem tomu moc pozornosť ale potom mi to docvakne. Rýchlo leziem zo spacáku, beriem foťák a vyliezam. Je tam! Oblaky sa po daždi z časti vyparili a spoza nich vykukuje ONA. Na jednej strane Annapurna, na druhej strane Machhapuchhare. Obklopená tými najkrajšími horami. Nedokážem tú krásu slovami popísať. Kochám sa týmto výhľadom a po pár minútach sa hory znovu schovávajú za oblakmi.

Deň 6 – Annapurna Base Camp – Sinuwa

Noc je mrazivá a ja sa neviem dočkať, ako sa zobudím na východ slnka. Z celého nadšenia sa mi nedarí spať a modlím sa, aby bolo jasné ráno. Budík mi zvoní 4:45, pomaly vyliezam zo spacáku a obliekam si všetky vrstvy, ktoré mám.

Vyliezam z izby a neverím vlastným očiam. Takú jasnú oblohu som za celý trip nemala, nevidím ani mráčik! Nemohla som mať lepšie počasie. Annapurna sa na mňa pozerá v celej svojej kráse. Už žiadne zvuky lavín a trhajúceho sa ľadu, iba pokoj. Som šťastná, najšťastnejšia ako môžem byť. Tá krása sa nedá popísať. 360 stupňové nádherné výhľady na hory. Masív Annapurien a Machhapuchhare v celej svojej kráse. Nie je to sen?

Kochaním sa tými najúžasnejšími výhľadmi strávim asi hodinku, rýchlo sa naraňajkujem a dávam horám zbohom. Tento deň chcem zostúpiť čo najnižšie ako to pôjde. Celú cestu naspäť je krásne počasie. Cestu, ktorú som predchádzajúci deň išla v daždi a snehu, zrazu vidím za krásneho počasia. Zastavujem pri potôčku, skladám batoh a užívam si tento moment. Okolo mňa prechádzajú desiatky turistov, niektorí sa zastavujú, či som v poriadku. Ja odpovedám: “This is just the most beautiful day”.

Po polhodine pokračujem bez zastavenia niekoľko hodín rovnakou trasou dole. Povzbudzujem ľudí, ktorí idú hore a fučia presne tak, ako som fučala ja včera. Stretávam známe tváre, niektorí idú dole ako ja, niektorí idú iba hore. Vymeníme si pár slov a každý pokračuje svojou cestou a svojím tempom. Som unavená, chrbát a nohy bolia, ale idem ako robot. Dostávam sa do miesta, kde som naposledy stratila signál a vyťahujem telefón.

Za pár minút sa dozvedám ako moja milovaná sestra povolala nepálsku turistickú políciu lebo som bola 3 dni nezvestná. Neverím tomu, čo čítam 😀 Veď som v Himalájach, to ťa nenapadlo, že tu nemusí byť signál? Namiesto posielania fotiek Annapurny a dojmov z treku som musela priateľovi a sestre vysvetľovať, prečo som sa 3 dni neozvala a vypočuť si spŕšku správ typu: Ja ťa zabijem keď prídeš, Ani netušíš ako sme sa o teba báli, Už ťa nikam samotnú nepustím atď. atď. Snažím sa im vysvetliť, že Himaláje niesú Krkonoše a výpadky signálu sú tu normálne. Nestretávam sa s pochopením. V lese trávim už celkom dlhú dobu, lúčim sa s nimi a so signálom a pokračujem ďalej. Mám za sebou už 21 km a ledva kráčam, ale chcem sa dostať až do Sinuwi, kde by som už mala chytiť normálne signál a mohla pokračovať vo vysvetľovaní. Po 10 hodinách nonstop kráčania som na mieste. Odkladám batoh a sadám si na schody chatičky. Neverím, že som konečne dorazila. Mám za sebou 25 km. Po niekoľkých dňoch si platím za teplú sprchu. Je to krásny pocit.

Večer si dávam poriadnu porciu jedla a pýtam sa miestnych na najlepšiu cestu naspäť. Doporučujú mi sa zastaviť v Jhinu Danda Hot Spring – miestne “lázně”, ktoré všetci po náročnom treku navštevujú. Je to iba kúsok od miesta, kde som teraz. Plán na nasledujúci deň je tým pádom jasný.

Deň 7 – Sinuwa – Jhinu Danda Hot Spring

Tento deň vstávam trošku neskôr, rozumej 6:30 namiesto 5:30. Ale keďže má poobede znovu pršať, nezdržujem sa a po raňajkách hneď vyrážam. Je hmlisté ráno a takmer nevidím pred seba. Sestra s priateľom sú už v kľude, takže sa mi ide hneď lepšie. Zastavujem sa v Chhomrong a idem si vyzdvihnúť spacák a ďaľšie veci, ktoré som si tam nechala. Akosi to neviem napratať do batohu a nechápem, ako som to pred pár dňami mohla všetko zbaliť. Batoh má o pár kilo naviac a pokračujem k lázním. Myšlienka na teplý kúpeľ ma upokojuje a snažím sa nemyslieť na to, že by pomaly zo mňa mohol byť nosič s týmito kilami na chrbáte.

Zastavujem v chatičke, ktorá je najbližšie k vchodu do termálov a na šťastie majú voľno. Dávam obed, rýchlo sa prezliekam a letím dole. Čakajú ma dva malé bazéniky s teplou vodou. V jednom plno ľudí, druhý u záchodov ale zato prázdny. Vyberám si ten prázdny. Močím sa tam asi polhodinu a začína celkom intenzívne pršať. Užívam si to. Začnú sa tam hrnúť ďaľší ľudia, ktorí dorazili z treku. Je čas vypadnúť 🙂

Poobedie trávim s knihou, dobrým jedlom a vyberaním hotelu na zajtra. Lebo zajtra sa už pravdepodobne dostanem naspäť do civilizácie.

Deň 8 – Jhinu Danda Hot Spring – Pokhara

Dnešný deň sa mám dostať znovu do Pokhary ale vlastne ani neviem ako. Nerada by som absolvovala cestu džípom alebo autobusom, takže sa budem snažiť doraziť aspoň do miesta, kde už tá cesta nie je taká šialená, do dedinky Siwai. Ale ani to neviem ako, lebo mapy toho moc neukazujú. Dnes to bude veľký punk.

Po pár minútach na ceste prechádzam dlhý lanový most. Hore vidím pristavený autobus. Predstavujem si tú jazdu smrti a znovu to odmietam. Pokračujem cestou, ktorá si myslím, že je správna. Dnes je prvý deň, kedy nevidím po ceste skoro žiadnych turistov. Všetci naskočili na džípy a autobusy. Ja som sa rozhodla ísť cestou cez New Bridge, lebo som to videla ako jedinú cestu k miestu, kam som sa chcela dostať. V New Bridge stretávam dvoch porterov a pýtam sa ich na cestu. Ukazujú mi obrovský kamenný kopec dolu. Predstavujem si, ako sa po tom kopci s tým ťažkým baťohom skotúľam. Vedľa vidím poľnú cestu pre autá a poviem si, že radšej zvolím túto variantu. Veď tá cesta musí niekam viesť. Po chvíli si všimnem odbočku do lesa ktorá vyzerá, že vedie presne tam, kam chcem. Opak bol ale pravdou a po sto metroch cesta končí. Vraciam sa naspäť a po hodine cesty do kopca sa dostávam k pár domčekom. Vidím prichádzajúci džíp, ktorý vezie ľudí k lanovému mostu. Začínam pomaly rozmýšľať, že nechať sa odviezť nie je asi zlý nápad. Nohy mi už idú odpadnúť. Sedím v dedine polhodinu a všetky džípy plné. Rozhodnem sa preto pokračovať po ceste rovnakým smerom, ako idú džípy.

Preskakujem potok vytvorený z topiacich sa ľadovcov a stretávam prvých turistov, ktorí idú opačným smerom. Som šťastná že niesom jediná, ktorá ide túto cestu pešo. Po pár minútach počujem trúbenie. Vidím prichádzať horský autobus a kričia na mňa: Pokhara, Pokhara! Nerozmýšľam a nasadám. Zavieram oči aby som nevidela tú cestu. Relaxujem. Mozgu hovorím, že veď tieto autobusy tu jazdia často, tak snáď vedia, čo robia. Cesta je dlhá, lebo sa pár krát stretneme s džípom alebo druhým autobusom a vzájomné vyhýbanie sa nie je jednoduché.

Neuveriteľné! Dostávam sa do civilizácie! Cestu autobusom som prežila a hurá do zaslúženého hotela, na sushi a na pivo k jazeru pri západe slnka 🙂 Pokhara je skvelé mesto na oddych, bez veľkého ruchu. Vstrebávam celý trek a už sa teším na ďaľší, ešte náročnejší. Užívam si dva dni plné dobrého jedla, teplej sprchy a ničím nerušeného spánku (pokiaľ nerátam chlastajúcich Indov z vedľajšej izby).

Záver

Annapurna Base Camp trek bol ten najlepší aklimatizačný nápad pred expedíciou na Lobuche East. Milujem pocit splneného sna. Vidieť na vlastné oči to, čo som celé mesiace sledovala iba v dokumentoch a snívala o tom, že sa tam raz podívam, je neuveriteľný pocit. Sólo trek po Himalájach vo mne otvoril toľko emócií. Byť tam sama so sebou, myslieť sama na seba a na svoje pocity. Milujem to. Milujem svoj život, svoje bláznivé nápady a teším sa na ďaľšie splnené sny.