Expedícia Ama Dablam 6 812 m, Nepál

Pred rokom som do Nepálu zavítala prvý krát a rovno na svoj prvý technickejší výstup na Lobuche East Peak (6 120 m). S touto nadmorskou výškou som mala skúsenosti z Kilimanjara, ale s lezením po ľade a skalách moc nie. A keďže pred samotným výstupom ma čakal lezecký tréning, nejak som sa toho neobávala. Vrchol som úspečšne zdolala a ako to už býva, začala som rozmýšľať, čo ďalej? Je to ako droga. Keď človek raz začne, chce pokračovať a chce viac. Vyššia výška, viac technického výstupu, náročnejšie podmienky… A tak som si vybrala jednu z najkrajších a hlavne najtechnickejších skoro 7000-coviek, Ama Dablam. Keď už som mala horu, chcelo to parťáka. Veľmi skúseného parťáka – sherpu, ktorému môžem zveriť svoj život do rúk. A tak som sa nakontaktovala na Gesmana Tamanga, nepálsku novodobú legendu, jedného z najlepších miestnych horolezcov, ktorý má za sebou nespočetne veľa výstupov na najvyššie hory sveta a tiež veľa záchranných akcií v týchto horách. Dali sme dohromady termín a v apríli som letela smer Káthmandú.

Pár dní strávených v Káthmandú na vybavovačky, požičiavačky, uvítacie party, oslavu nepálskeho Nového roka a letelo sa smer Lukla, kde oficiálne mohla expedícia odštartovať. So všetkým vybavovaním a celým priebehom expedície mi pomáhal Anil z agentúry Trekadviser – doporúčam všetkými 10-timi na treky v Nepále. Po prílete do Lukly nasledovalo pár dní treku cez Phakding, Namche Bazaar, Tengboche, Deboche, a bola som v základnom tábore pod Ama Dablam. Cez celý trek som mala nádherné a na himalájske pomery teplé počasie, ale hneď ako som sa ocitla pod horou, privítala ma snehová búrka, ktorá trvala celé poobedie a večer. Ráno sme mohli stavať snehuliaky.

Miestni nechápali, cez celú zimu nenapadlo toľko snehu ako za tento jeden deň. Tieto podmienky a predpoveď počasia na ďaľšie dni a týždne donútili pár jedincov k ústupu. Gesman ale rozhodol, že dáme deň oddych a na ďaľsí deň začneme aklimatizáciu – prespíme v Camp 1, na druhý deň dáme Camp 2, chvíľu tam pobudneme a vrátime sa do Camp 1, kde znovu prespíme a ďaľší deň ideme dolu. Toto aklimatizačné kolečko je nutné pri každej väčšej expedícii vo vysokých nadmorských výškach, aby si telo zvyklo na menší tlak vzduchu a nižší parciálny tlak kyslíka a predišlo tak závažným príznakom výškovej choroby, ktorá dokáže byť veľmi nebezpečná.

Ako to už s plánmi býva, občas nevychádzajú. Dostali sme sa do Camp 1, kde ma začala večer neznesiteľne bolieť hlava. Je to predsa obrovský skok o 1 200 výškových metrov (BC – 4 600 m, Camp 1 – 5 800 m). Snažila som sa niečo zjesť, na čo som dostávala hrozné kŕče do brucha. Celý večer bol jedna veľká nočná mora, a noc taktiež. Nevedela som si predstaviť, že by som v takom stave mala ísť hore. Preto sme sa rozhodli ísť rovno naspäť do základného tábora. S klesajúcou nadmorskou výškou mi bolo lepšie a lepšie, bolesti odchádzali, šťastie prichádzalo. Po dni oddychu už som bola znovu pri silách, ale počasie stále nevyzeralo ružovo. Ďaľší spolukempovníci sa rozhodli to vzdať. Nikto nevedel, ako to hore vyzerá, ako sú na tom cesty a fixné laná, v kempe sa viedli dlhé debaty o tom, či je vôbec možné a bezpečné sa dostať z Camp 1 do Camp 2 – jeden z najtechnickejších úsekov cesty. Veľa ľudí sa práve z tohto úseku vracalo naspäť a vzdalo to a na vrchole bolo iba pár ľudí ešte pred snežením. Ráno mi Gesman povedal, že budeme musieť ešte pár dní počkať, lebo predpoveď počasia nevyzerá dobre. Keď zrazu večer zahlásil, zajtra ideme znovu hore, predpoveď počasia sa zmenila! Prespíme v Camp 1, na druhý deň sa dostaneme do Camp 2, pár hodín si oddýchneme a ideme na vrchol. Pôjde s nami ešte druhý šerpa, tieto dni má byť celkom dobré počasie, musíme to skúsiť. Ak to neskúsime teraz, budeme musieť čakať ešte ďaľší týždeň. Vtedy som si myslela, že si robí srandu. Bez dokončenej aklimatizácie? Fúha, no dobre, uvidíme ako to pôjde.

A tak sme 26.4.2023 vyrazili zo základného tábora smer Camp 1. Je to celkom zdĺhavý ale technicky nenáročný trek cez pár kopčekov, iba záver je po skalách. Počasie bolo skoro celú cestu ukážkové, kochali sme sa krásnymi výhľadmi a pooobede sme dorazili na miesto, odpočinuli si v stane, najedli sa a išli preskúmať kemp. Dychberúce výhľady nekončili, nedokázala som uveriť, že som skutočne znovu tam a že ma pravdepodobne čaká za pár hodín útok na vrchol. Zaliezli sme znovu do stanu, najedli sa a na druhý deň vyrazili smer Camp 2 (6 100 m).

Tu už začína technická časť výstupu po 90°skalnatých útesoch a traverzoch, ktorá ma fakt bavila. Bola som plná energie, počasie nám znovu krásne vyšlo, horu sme mali skoro celú pre seba (v porovnaní s jesennou sezónou, kedy je tam fakt plno ľudí). Po tom, čo sme sa po pár hodinách dostali do Camp 2, zaliezli sme do stanu, najedli sa a mali sme pár hodín na odpočinok pred finálnym výstupom. Jesť a spať v tejto nadmorskej výške bez predchodzej dokončenej aklimatizácie nebolo jednoduché. Povedala by som, že pre mňa to bolo celkom nemožné. Nevedela som si ale predstaviť, že toto kolečko budem absolvovať znovu a tak som neprotestovala a medzi 20-21h sme vstali, maličko sa najedli, nasadili mačky, sedák a všetko potrebné a okolo 22h sa vrhli do tmy smer vrchol.

Po pár minútach sa dva metre od nás začali valiť zvrchu skaly, ktoré zosunuli lezci pred nami. Jedna mala tak v priemere 1,5 metra. V tom zhone a maximálnom sústredení mi ani nedošlo, že keby ten nad nami to chcel zariadiť inak, mohlo byť po nás. Zanadávali sme lezcom hore, uistili sme sa že všetci sú v poriadku, a pokračovali sme v lezení. Cesty, ktoré sú normálne dostupné po skalách, boli teraz zasypané snehom a zamrznuté ľadom. Takže namiesto toho, aby sme si liezli skalnatú pohodičku, sme museli zasekávať mačky do tvrdého ľadu skoro od začiatku lezenia z Camp 2, čo človeku berie neskutočne veľa energie. Ja sa priznám, že po 3 hodinách lezenia som mala dosť. Totálne vyčerpanie, 0% zbytkovej energie, menej ako 50% dostupného kyslíku v porovnaní s domovom. Moje kroky boli stále pomalšie a pomalšie, stále častejšie som musela zastavovať a dýchať. K príjemnému lezeniu moc nepridával silný vietor, ktorý nás sprevádzal celú cestu. Doteraz počujem v svojej hlave Gesmanove slová posledné hodiny lezenia – Keep pushing, don’t stop for long, push, push. Vždy, keď som sa zvalila na sneh že už nemôžem, tak ma potlapkal po chrbáte a opakoval tieto slová. A ja som pokračovala. Pokračovala až na vrchol a so slzami v očiach dokončovala posledné metre.

Slimačím tempom, kedy som si celý čas myslela, že som už na pokraji svojich síl, sme po 14 hodinách lezenia, 28.4.2023 o 11:50, stáli na vrchole Ama Dablam. Predo mnou v celej svojej kráse Mt. Everest a Lhotse. Zvalila som sa na zem, plakala a nechápala, že som hore. Štipnite ma niekto prosím, nesnívam náhodou? Ten pocit, keď tvoje telo dokáže niečo tak neuveriteľné, je úplne nepopísateľný. Najdôležitejšie ale nie je ocitnúť sa hore, ale po tom neskutočnom výkone sa ešte dostať bezpečne dole. Cesta naspäť do Camp 2 nám trvala ďaľších 8 hodín, kedy už moje telo iba veľmi ťažko spolupracovalo. A síce som bola unavená ako nikdy v živote, spať sa mi v tej nadmorskej výške znovu vôbec nedalo. Tento krát nie kvôli bolesti hlavy ale nedostatku kyslíku. Keď počas noci nevieš polapiť dych, prevaluješ sa v spacáku a tešíš sa na ráno, aj keď vlastne nevieš ako sa dostaneš naspäť do základného tábora, hovoríš si… Fakt toto je to, čo chceš? Takto sa trápiť?

Cez túto expedíciu som si naplno uvedomila, že úspech je tak z 50 % v hlave. Presvedčiť svoju hlavu o tom, že môžeš pokračovať, psychicky sa nezosypať keď už máš dosť, keď je telo unavené a je pod tebou niekoľko stovák metrov prázdno. Prečo liezť tak ťažké hory? Prečo sa tak trápiť, niekoľko dní vo vysokej nadmorskej výške nespať a poriadne nejesť, zaspávať s bolesťami hlavy a suchým kašlom, nevedieť polapiť dych, mrznúť niekoľko týždňov v spacáku, vydať zo seba všetko, ale úplne všetko? Presne pre ten pocit, pre ten pocit keď sa ocitnete hore, splníte si sen a vlastne ani neviete, ako ste sa tam dostali, ako ste to dokázali. Tie emócie sa nedokážu popísať. Ten, kto toto nezažije, tak nikdy nepochopí. A aj keď si pár hodín po každej expedícii hovorím, že to už nikdy v živote nechcem zažiť, už po pár dňoch začnem vymýšľať nové a nové veci. Lebo hlava vyhodí to zlé a nechá si tam to dobré. Tie slnečné dni, kedy počas treku do základného tábora vidíš najvyššiu horu sveta, je tam, díva sa na teba a ty nechápeš že niečo tak mohutné a krásne existuje. Tie večery v stiesnenom stane, kedy čakáš minúty a minúty na roztopenie snehu, aby si mal vodu a s teplou polievkou v spacáku sleduješ zo stanu západ slnka. Presne pre tieto momenty, ktoré si budeš celý život pamätať.