Po úšpešnom výstupe na Ama Dablam v Nepále som sa rozhodla pre zmenu. Keďže som celý život cestovala hlavne po Ázii a čo sa týka hôr, v Himalájach som bola dva krát, chcela som navštíviť iný kontinent a okrem hôr pocestovať znovu aj niečo iné. Do obrázkov z Čile som sa zamilovala. Hory v púšti Atacama, lagúny, Patagónia dole na juhu, výlety na ostrov s tučniakmi, pekné pláže. Táto krajina má proste všetko. Plán bol najprv absolvovať expedíciu na najvyšší vrch Čile – Ojos del Salado, s českým Expedition clubem, potom sa presunúť do Patagónie a potom podniknúť čo mi do cesty príde.
Ešte na pražskom letisku sme sa stretli celá výprava. Skvelá parta. Síce väčšine z nás aerolinky úplne zmenili lety (z pôvodného prestupu v Kanade pár ľudí letelo cez Portugalsko, Holandsko alebo Brazíliu), ale nakoniec sme boli všetci druhý deň v Santiagu, hlavnom meste Čile.
Bola to moja prvá expedícia “naťažko”, takže žiadny nosiči, žiadne predpripravené stany atd. Všetko sme si niesli sami, všetko sme si pripravovali sami. Celé poobedie sme každý strávili nákupom potravín (väčšinou polievky v sáčku, sušené jedlá, tak aby to bolo čo najľahšie) a prebalovaním. Mali sme pred sebou 4 dni prvej aklimatizácie a človek musel dobre zvážiť čo všetko bude a nebude potrebovať.
Druhý deň sme ráno ešte dokúpili zásoby, požičali autá, po ceste sa zastavili na obed a poobede sme dorazili k lanovkám pri mestečku La Parva. Stihli sme akurát poslednú, ktorá nám pomohla zdolať prvých pár výškových metrov. Pred 17h sme začali šlapať do nášho prvého kempu, ktorý sa nachádzal pri riečke Estero del Cepo. Tri hodiny sme išli do kopca a z kopca a tesne pred západom slnka sme dorazili na miesto. Kemp vo výške 3500 m bol ako jediný zelený, inak viedla cesta po suchej pustine s lár lagúnami a zeleňou iba pri potôčikoch. Rýchlo rozložiť stan, prevariť vodu z riečky, dať si večeru a miestne pivo, na ktoré samozrejme muselo výjsť miesto v batohu a mohli sme ísť spať.
Ďaľší deň vstávačka o 7h ráno, kým sa človek naraňajkuje a zloží stan a spacák, je hneď 9h. Vyrážame do BC pod Cerro el Plomo. Cesta vedie popri riečke, vidíme už aj prvé ostrovčeky snehu. Bol to nádherný slnečný a teplý deň. Tesne po 14:00 sme boli v BC (4200 m), najedli sme sa, zložili si veci a šlapali ešte vyššie, pod Cerro Leonera. Po pár hodinách sme boli naspäť a nasledovala klasika v podobe prevarenia vody, stavania stanu a večere.
Po prebdenej noci strávenej s bolesťami hlavy a celého tela sme mali budíka na 4:00. Nasledoval výstup na Cerro el Plomo. Na mňa až moc rýchla aklimatizácia, dovtedy som bola zvyknutá spať v 4200 m až po cca. 5 dňoch, my sme si to dali hneď druhý deň. No nič, nie je čas na fňukanie, ide sa hore! Cieľ nebol vrchol, ale aklimatizácia. Každý tam kam dôjde a na čo bude mať sily. Ale keďže sme boli silná skupina, po cca. 6 hodinách sme boli všetci hore. A tie výhľady? Zasnežené Andy spoločne s najvyšších vrchom južnej Ameriky Aconcaqua pred nami.
Na vrchole sme strávili hodinku, spali sme znovu v BC a druhý deň sme už boli naspäť na parkovisku. Vybrali sme inú cestu na zostup, po púštnych hrebeňoch.
Vystúpiť až na 5424 m vrch za 3 dni? Doteraz som si myslela že je to nemožné. Ale nikdy nevieme aké sú naše telá silné, až kým ich poriadne nevyšťavíme 🙂
To Travel and To Live 
Pridaj komentár