By Milý môj denníček. Práve sa nachádzam v Nepále, v Annapurna regióne. Som na ceste do Annapurna Base Campu, v Dovane. Je upršané odpoludnie, mobilná sieť tu nefunguje a za wifi som sa rozhodla si tento deň nezaplatiť. Pretože byť práve tu, na tomto mieste a v tomto momente… To je to, čo chcem.
Po týchto dňoch som túžila, odkedy som videla prvý dokument o Evereste. Dokument nebol nijak pozitívny, bol o tragédii z roku 1996, kedy pri výstupe/zostupe zomrelo kvôli rôznym udalostiam veľa ľudí. Ja som sa vtedy začala o to viac a viac zaujímať. O Himaláje, o Nepál, o prvé pokusy zdolať 8000m vrchy. Fascinovalo ma to, ako to tí ľudia môžu dokázať a mohli dokázať pred 70 rokmi, s takou výbavou, akú vtedy mali. Niekoľko mesiacov som sledovala ľudí, ktorí dokázali vyliezť do týchto výšok a veľmi som chcela tú krásu vidieť na vlastné oči.
Preto som sa začala zaujímať o trek do Základného tábora Everestu. Po mesiacoch sledovania a snívania o tomto treku som videla, že spoločne s tým je možné zdolať neďaleký 6119m vysoký vrch Lobuche East Peak. Ďaľší mesiac som naberala odvahu a hovorila som si všetky pre a proti, a vlastne moc proti tam nebolo. Iba to, že to bude riadna makačka, lezenie v ľade a snehu, mačky, cepín, prilba a všetky technické veci, ktoré som nikdy nevyskúšala. Ale jedného dňa som sa rozhodla, IDEM DO TOHO! Zarezervovala som si rovno termín na začiatku mája. Bol november a do treku zostávalo 7 mesiacov. Na Vianoce som vymyslela výlet do poľských Tatier, kúpila si mačky, aby som si aspoň trošku vyskúšala chodenie po kopcoch v snehu a ľade…
Pred 2 rokmi som ešte navštevovala samé pláže, ostrovy, hlavne aby tam bolo minimálne 30 stupňov a všade palmy. Ale ono ma to po čase prestalo baviť. Keď som už videla tyrkysové more, biely piesok, ružový piesok, začala som vyhľadávať dobrodružnejšie výlety. Tak som nejak presedlala na hory, definitívne v Keni, kde som absolvovala last-minute trek na Mt. Kilimanjaro (o ňom si môžete prečítať TU 🙂 ). Popri tom som začala behať po Stromovke a schody na Letné (Praha). A samozrejme keďže som zvyknutá vypadnúť do zahraničia minimálne na mesiac, chcela som v Nepále absolvovať ešte ďaľší trek. Ďaľších niekoľko mesiacov sledovania všetkých možných dokumentov o Himalájach, profilov na Instagrame (Tie, čo som sledovala predtým, som už úplne ignorovala).
Celé dni, týždne a mesiace som sa sústredila iba na Nepál, takmer každý deň sa mi o ňom snívalo. Tak intenzívne som ešte neplánovala a neprežívala žiadnu inú cestu. Keďže počas Everest Base Camp treku + Lobuche East výstupu uvidím z Everest regiónu uvidím všetky okolité vrchy, chcela som vidieť ešte inú časť Himalájí. Začala ma fascinovať Annapurna. Najnebezpečnejšia hora sveta. Hora, kde každý tretí horolezec zomrie. Rozhodla som sa, že práve do tejto časti Nepálu sa chcem ešte vydať.
A teraz tu sedím, pod Annapurnou, a stále nedokážem uveriť tomu, že tu naozaj som. Že za 2-3 dni budem stáť zoči-voči, pred touto majestátnou 8000-ovkov. Posledné dni zažívam neskutočné pocity. Pocity dojatia a šťastia, aké som nikdy predtým nezažila. Pocity vďačnosti za to, že tu môžem byť, za to, že si môžem plniť svoje sny, za to, že mám na to gule, si svoje sny plniť. ĎAKUJEM.
To Travel and To Live 