Sopka v sopke? Vážne? Alebo výstup ku kráteru druhej najvyššej a stále aktívnej sopky Indonézie – Mt. Rinjani, 2 641m

Bez komentárov

Keď som v októbri odlietala na svoje ďaľšie dva mesiace strávené v juhovýchodnej Ázii, netušila som, že sa dostanem aj k inej sopke ako k Mt. Bromo na Jáve. Po pár dňoch strávených na Jáve, 10 dňoch na Bali a 3 dňoch na Nusa Penide sme začali rozmýšľať, kam ďalej. A hlavne kde zažiť nejaké ďaľšie poriadne dobrodružstvo. Stačilo pár minút googlenia a mala som to!

Po príjazde na ostrov Lombok sme sa z prístavu presunuli do mestečka Senaru, ktoré je hneď pod Mt. Rinjani a ubytovali sa v Blue Mountain Cottage, kde sme si rezervovali 2-dňový trek na túto sopku s agentúrou Yuli Adventures. Pôvodný plán bol absolvovať 3 dni a 2 noci a dostať sa až na vrchol sopky. Bohužiaľ táto trasa je kvôli zemetraseniu z roku 2018 stále uzatvorená a je možné sa oficiálne dostať iba ku kráteru sopky. Pravdaže existuje pár dobrodruhov, ktorí to aj napriek oficiálnemu zákazu riskujú. My sme až takí hustí neboli 😀

Deň pred výstupom sme mali ešte pár hodín kým zapadne slnko a tu je tip na výlet: Sindang Gile Waterfall a Tiu Kelep Waterfall vzdialené maximálne 20 minút pešky od Blue Mountain Cottage.

Vstávačka okolo 6h ráno, rýchle raňajky a začíname. Po asi 10 minútovej chôdzi po chodníku sa registrujeme v Rinjani Trek Center a pokračujeme tak hodinku cez tropický les až do ďaľšej prestávky, ktorá je v 1 500 m. Musím povedať, že po tejto hodine v tropickom podnebí už sme všetci viac než dostatočne spotení. Čaká nás ešte 6,9 km ku kráteru. Myslela som si, že to bude trek, ktorý bude sem tam i rovinatý (ako väčšina výstupov, ktoré som absolvovala). Opak bol ale pravdou. Po 2 hodinách stúpania a 500 výškových metroch sa zastavujeme a dávame si obed. Obed, ktorí pripravili portýri, ktorí celú tú cestu nosia potraviny, kuchynské nádoby, variče, stany a spacáky. Každý jeden z nich má na chrbáte 40 kg. Túto trasu si dajú 2x do týždňa. A my, ľudia zo západu, si platíme veľké peniaze za posilku.

Po takmer hodinovej pauze pokračujeme ďalej. Tropický les sa postupne mení na požiarom zničené kopce. V októbri tu kvôli suchu zhorela veľká časť lesa a trasa bola 2 týždne uzavrená. S každým stúpajúcim metrom je stále chladnejšie a chladnejšie. Po ďaľších 3 hodinách zastavujeme na poslednom odpočinkovom mieste a vidíme okraj kráteru, ktorý už máme fakt blízko. Zostáva nám len vyšplhať sa po pár skalách a sme tam 🙂

Posledná polhodinka bola asi najťažšia. Skaly, štrk, vietor, s tým všetkým sme sa museli popasovať, kým sme sa dostali na miesto tesne pod krajom kráteru, kde bolo sme na noc stanovali. Zložili sme si naše veci, prezliekli sa z kraťasov do teplejšieho oblečenia, portýri začali stavať stany a vyrazili sme ku kráteru. Čím vyššie sme stúpali, tým bol vietor väčší a väčší a sopečný popol s pieskom nám šľahali do očí. Rada pre tých, ktorí nevedia, čo si majú zbaliť: Nezabudnite na teplé oblečenie! Dole je síce 30°C, ale vo výške 2 641 m n. m. je o 20°C menej a k tomu pridaj silný studený vietor.

Po pár metroch zápasenia s vetrom a skalami sme sa dostali konečne na miesto. S otvorenými ústami som na to čumela, až kým som si neuvedomila, že mi nafúkalo do úst pár zrniečok piesku. A presne pre takéto momenty to milujem. Keď prekonáš sám seba a na konci cesty ťa čaká niečo tak krásne, nad čím len krútiš hlavou. Videli ste niekedy sopku v sopke? Ja už áno! 🙂

Po viac ako hodine strávenej na okraji kráteru začalo zapadať slnko a stany sme už mali postavené. Bol to jeden z najkrajších západov slnka, aké som kedy videla. Výhľad z nášho stanového mestečka na okolité hory bol dychberúci. Po západe slnka sme si dali večeru a pomaly zaľahli do stanov kde sme zistili, že tie tenké spacáky nie sú úplne ideálne do tej zimy. Takže ešte raz zdôrazňujem dôležitosť teplého oblečenia.

Po pár hodinách spánku sme sa zobudili tesne pred východom slnka, vyšplhali sa ku kráteru a posledný krát sa podívali na tú nádheru. Pred nami bol návrat naspäť do Senaru. Musím sa priznať, že prvú hodinu bola cesta dole pre mňa horšia ako hore, pretože ako pravý turista som išla v bežeckých topánkach a zostup po malých kamienkoch bol pár krát páduchtivý. Takže som za všetkými zaostávala a bola pár minút vždy pozadu, čo mi vôbec nevadilo. Zastavili sme sa v 1 000 m n. m. na obed a pokračovali naspäť do Rinjani Trek Centra.

Zhodnotenie celého treku

Bolo to presne to, čo sme chceli! Ďaľšie skvelé dobrodružstvo a ďaľšie zdolané kopce. Žiadne nudné pláže a váľanie sa na slnku. Cesta ku kráteru bola v tom teple a vlhku a za non-stop stúpania fakt náročná ale ten výhľad?! Na ukápnutie slzy 🙂 Určite by som si to zopakovala a keď sa otvorí cesta na vrchol sopky a budem v Indonézii, idem do toho 🙂

Pokiaľ to chceš zažiť tiež, určite sa obráť na Yuli z Blue Mountain Cottage, ktorá nám to všetko zariadila a s ktorej pomocou som sa následne dostala na 4-dňovú plavbu na Komodo Islands.

Kontakt na jej instagram nájdete TU alebo TU 🙂

Za hlavnú fotku článku, fotku portýra, fotku opice a Mt. Rinjani ďakujem Martinovi, ktorý so mnou mesiac po Indonézii cestoval 🙂

Pridaj komentár

Zadajte svoje údaje, alebo kliknite na ikonu pre prihlásenie:

WordPress.com Logo

Na komentovanie používate váš WordPress.com účet. Odhlásiť sa /  Zmeniť )

Google photo

Na komentovanie používate váš Google účet. Odhlásiť sa /  Zmeniť )

Twitter picture

Na komentovanie používate váš Twitter účet. Odhlásiť sa /  Zmeniť )

Facebook photo

Na komentovanie používate váš Facebook účet. Odhlásiť sa /  Zmeniť )

Connecting to %s